Ďakujem Ti, (napísala som brat môj, ale znie to nadnesene). Lenže je to tak, tak Vás vnímam.

Máš pravdu, ač na jiné straně hranice - přesto stále bratři a sestry. Ve tme je třeba se orientovat. Poukazujme na tu špínu. tip.

Neviem, či si pamätáš seriál o Polyanne, ktorá sa hrala hru "tešme sa!". Išlo v nej o to, že v každej, aj tej najťažšej situácii sa snažila nájsť niečo, z čoho by sa dalo aspoň kúsok potešiť. O čo bola situácia zložitejšia, o to mala potom väčšiu radosť, keď v nej našla aj niečo pozitívne. Je to nádherná myšlienka a snažím sa ňou riadiť aj ja. A musím povedť, že to veľmi pomáha. Mimochodom Polyanna bola polosirota a veľmi si želala na Vianoce dostať bábiku. Z dobročinného spolku jej ale poslali v balíku barličky. Bola z toho veľmi nešťastná a tak jej otecko navrhol, aby sa zahrali túto hru. A ona neskôr so šťastím v očiach oteckovi povedala: "Otecko, som šťastná, že ja tie barličky nepotrebujem!" *

Hm .. tak sa mi zdá, že smútok ťa stále neopúšťa .. ale ten záver vyzerá pozitívne .. Nový druh podnikania .. držím mu palce .. :-)

Neverim, ze sa da v tomto KALKULOVAT :) Neverim, ze je mozne voci "osudu" vyhrat nasilim :) Neverim v podnikanie so stastim... Proste Ta mam prilis rad aby som Ta nevaroval :-) Aj ked si myslim, ze sa hybes spravnym smerom! :-) A ked citam Tvoju basen, vidim tie pekne namalovane kamene, ktore tvoris :-) Nieco umelecke v Tebe bude, vravim si ja s basnickym hluchom :-))

Kaktusik: dufam, ze ma uz prestane pohlcovat. Vdaka Ti. :-) Liso: Ani ja neverim, ze sa daju vyhrat veci osudu nasilim. Nasilim sa neda nic dobreho. Vytiahnut zo zivota, radost a pekne, nakolko sa da a skusit dat nieco naviac inym. Nacerpat z toho energiu, aby bolo viac aj pre inych. Asi tak som to myslela. Ale nieco sa vo mne predsa len trochu zmenilo ( :-)zeby si na tom mal svoj podiel aj ten, kto usudil, ze som nezrela? ), ze je cas - ako to je? ostal mi z toho textu len dojem: čas siať a čas žať..., atd., jednoducho cas na smutok aj cas na radost, na pesimizmus aj na optimizmus. K tomu som sa dopracovala akosi. A rozhodla som sa, ale aj pocitila - aby si to nebral ako vec len rozumu, ze snad uz som dost spracovavala to tieniste (co bolo podlozene aj situaciou). Akosi mam naozaj trochu pocit, ze mozem ist dalej, pretoze v skutocnosti som vacsinou zvykla skor byt orientovana na nadej a aj dodavanie nadeje. Hladanie riesenia.teda : proaktivna. Ja viem, ze sa nestane zazrak, nezmeni sa tym sama osebe situacia. Ale preco si neuzit aspon to, co sa da? POdla moznosti na sto percent? Preco si moju naladu ma zlíznut aj moje okolie? Inak to predsa nejde, ak som niekde na dne. :-) neviem, ci umelecke, je to - dokonca aj kamene - rozhovor. Bavi ma to len vo vztahu k ludom. Vdaka Ti, Liso.