Príbeh života...

Večná láska 1

Mrholilo. Nebolo chladno, vlastne bolo dost teplo, ale dážď a hmlisté ráno ju striasli. Nechcel, aby s ním šla dnu. "Hneď som spät," povedal a zmizol vo dverách, ktoré od tej chvíle nenávidela. Boli obyčajné, ale nápis na nich hlásal, že prekročiť ich bolo... "Nie, nebudem na to myslieť," povedala si zaťato a sadla si na premočenú lavičku. Od nervozity jej stiahlo žalúdok, ale necítila bolesť. V žalúdku nie.. Ale jej vnútro bolo každým dňom čoraz viac stiahnuté... Keď sa to stalo, život sa jej zmenil. Vlastne sa zmenil jemu, ale ona ho prijala ako svoj. Ľúbila ho.. nie, milovala ho! Keď sa malo stať to, na čo čím ďalej viac myslela, vedela, že budú navždy spolu...

"Kde mám nohavičky," so smiechom sa opýtala, ale vedela, že sú niekde na druhej strane spálne. Keď jej ich večer vyzliekal, odhodil ich ako by sa nemilovali už roky a vrhli sa na seba.. Ale... v okamihu sa všetko stalo pomalé, nežné... Zdalo sa jej, akoby bol iný. Nie, bol to stále on, ale všetko viac, oveľa viac preciťoval.. Páčilo sa jej to.. Milovali sa až do svitania, ale teraz bol čas ísť... "Neviem, pozri sa niekde pri zrkadle," zakričal jej z kúpeľne. Vstala, podišla k zrkadlu. Viseli priamo na ňom. Musela sa zasmiať. Azda ani nie z toho výjavu, ale z toho, že si ich nevšimla. Pozrela sa na seba v zrkadle. Vedela, že nie je na zahodenie, ale ktorá žena je so sebou spokojná? Ale vedela, že pre neho je najkrajšia. Vždy jej to hovoril, ale pre ňu bolo dôležitejšie, že jej to každm dňom dokazoval. "Tak vidíš, nebolo to také ťažké," usmial sa ešte mokrý, vzal ju do náruči a... Vtedy sa zrútil celý svet... Cítil ako mu slabnú nohy, vedomie odchádzalo rýchlo, ale nie tak rýchlo, aby si stihol uvedomiť, že jeho láska padne bezpečne na mäkkú posteľ... "Preberte sa, mladý muž, vstávajte," cítil hromový hlas, kdesi z pekla. Otvoril oči, ale lepšie by asi videl cez londýnsku hmlu. Lekári nad ním iba stáli, ale nehovorili nič. Ona sedela v kúte, ale keď videla, že sa prebral, v okamihu, ako motýľ priletela a objala ho. Cítil, že hoci mu bolo zle, jej náruč bola najlepším liekom. Pohladil jej vlasy a.. utrel slzu! "Neplač, to nič, bude dobre," utešoval ju, ale nemal ani poňatia, čo vlastne má byť dobré. Rozplakala sa mu v náručí, on jej hladil vlasy...

Dážď zosilnel, pritiahla si sveter od starej mamy viac ku krku a schúlila sa ako najviac na malej drevenej lavičke mohla. Mysľou jej behalo všetko to, čo si pred piatimi minútami zakázala. Nechcela na to myslieť. Vedela, že je to aj tak jedno. Vždy budú spolu a osud ich nemôže rozdeliť. Nie, také právo nemá ani ON. Dverami občas niekto vošiel, von nevychádzal nikto.. Zrazu ju chytila panika. Nie, on predsa vyjde.. Dnes ešte áno. Čo sú to za myslienky?! Cítila, ako veľmi mu túži povedať, že ho veľmi miluje. Povedala mu to azda tisíckrát, ale vždy jej to pripadalo málo. Práve dnes.. Vtedy ho zbadala.. Dvere sa otvorili a on vyšiel von do dažďa. V ruke krčil papier na ktorom nerozoznala nič. Vstala rozbehla sa k nemu. Objal ju tak silno ako ešte nikdy, ale bolo jej to príjemné. Chcela sa ho opýtať, ako to dopadlo, ale keď sa mu pozrela do očí... bolo jej všetko jasné. Plakal... Nemohol si pomôcť, slzy mu tiekli po lícach, ale jeho oči sa uprene pozerali do jej dvoch modrých oceánov... Nevládala, musel ju držať a objímať, aby nespadla... A vtedy jej to povedal.. "Láska ja..."

Pokračovanie nabudúce...