Iba taka jedna stara uvaha o jednom vikende

Stáva sa aj vám, že sa zaľúbite do ľudí, do situácie, do miesta, a nepotrebujete k tomu viac ako pár hodín? A potom sa len ťažko vraciate späť do normálneho života? A to sa mi stalo tento víkend. Už tretí krát za posledný mesiac. Prežila som 3 x nádherných málo dni s ľuďmi, ktorí ostanú mojou súčasťou na celý život. O tom chcem trochu napísať. Nie nestalo sa mi niečo také prvý krát, ale už dávno nie. Naposledy, a to bolo naozaj ťažké, som takmer plakala vo vlaku, keď som odchádzala minulé leto z Rimavskej Soboty. Letavy boli mojim top zážitkom za posledných niekoľko rokov. Ale o tom inokedy. Tie posledne tri zážitky neboli také intenzívne, ale možno iba preto, že trvali tak krátko.

Začnem konferenciou v Brne. Kedyže to bolo? Presne pred mesiacom. A všetko sa to začalo klopaním na dvere takmer uprostred noci. Bolo síce iba desať hodín, ale ja som už 4 hodiny sladko spala. Celá noc v autobuse a 12 hodinová prechádzka za krásami Brna jedného unaví. Nech som si už myslela, keď som šla spať, že sa v noci stane čokoľvek, určite som si nemyslela, že skončím pri pive (dvoch, troch,...) a stretnem troch nádherných ľudí. Tento trojdňový výlet do Brna má stál neuveriteľné množstvo peňazí, ale vo všetkých ohľadoch stál za celý tie peniaze. Skvelí ľudia, zopár skvelých nových kontaktov, prekrásne (v tomto prípade som dokonca ochotná sa prepožičať americkým superlatívom a povedať, že WAW) jaskyne v Moravskom krase, návrh buchtovej konferencie,... Poslednú noc som zostala v izbe sama. Lucka, aj všetci ostatní účastníci konferencie už smerovali domov a mne bolo ľúto, že je koniec.  Rada sedávam iba tak s vyloženými nohami v tichej izbe a užívam si knihu, ale v ten večer sa nedalo. Keď tak čítam, čo som napísala, nemá to ten správny nádych atmosféry, ktorý mali spomínané tri dni, ale slova sem tam nestačia.

Časť druhá, alebo o slovenskom festivale poézie v Chynoranoch. Kde bolo tam bolo v Chynoranoch a narodilo dieťa, ktoré sa stalo básnikom. Básnikom, podľa môj názoru viac ako skvelým. Keď básnik umrel a diskriminačné časy pominuli, niekoľko nadchnutých aktivistov sa rozhodlo zorganizovať recitačnú súťaž, ktorá nesie názov Ponitrie Valentína Beniaka. Z regionálnej záležitosti sa za 10 rokov stala záležitosť celoštátna a ja som začala recitovať. Nie kvôli tejto súťaži, skôr kvôli poézii a  mojej prirodzenej potrebe sa predvádzať. Keď som recitovala pred rokom, do Chynorian som sa nedostala. Všetci mi ale tento festival ospevovali ako podujatie s nezameniteľnou, úžasnou atmosférou a mali pravdu. Tento rok som postúpila a bola som na seba taká hrdá, ako už dávno nie. Naposledy som sa tak tešila, keď som v prvom ročníku na vyške spravila skúšku z fyziky. A tak nastal víkend plný cestovania (je až neuveriteľné aká komplikovaná je železničná trať SR, a aký sú železničiari neuveriteľný schopný kombinácií, ale nakoniec sme predsa len docestovali :-)), poézie (teda, klobúk dolu, môj prednes mnohým nesiahal ani po členky) a neuveriteľne skvelých a nádherných ľudí, ktorí organizujú súťaž. A všetko to bolo prikorenené láskou a nadšením. Najkrajšou chvíľou celého víkendu bola hodinka (možno viac, dobré chvíle utekajú akosi rýchlejšie) v kuchyni Beniakovho rodného domu – pečené zemiaky, domáce koláčiky, príjemná spoločnosť, slivovica,... jednoducho KRÁSA. A nad to všetko som ešte viac spoznala ľudí, ktorých som poznala už pred tým, ale iba máličko. Cesta domov bola zasa dlhá, aj keď v žiadnom prípade nie nudná, a s nádychom nostalgie a smútku za odchádzajúcimi starými časmi, pretože v Chynoranoch na víkend akoby sa čas na chvíľu vrátil do iných dôb.

A je tu posledný aj keď nie najmenej zaujímavý víkend: „jarná konferencia“, kde ľudí spájalo viac ako len priateľstvo – viera v Boha. V dnešných dňoch nie je práve „in“ priznať sa ku svojej viere. Boh je ešte stále akési tabu a ľudia, ktorí v neho veria, sú považovaní za odtrhnutých od reality, zvláštnych, počula som tiež, že Boh je ich barlička, pretože si sami nevedia poradiť so životom. Dokonca si ľudia myslia, že veriaci človek sa nebaví, nesmeje, furt len dodržiava „šialené“ pravidlá.  Z vlastnej skúsenosti viem, že to väčšinou nie je pravda.  Ale k víkendu. Strávila som ho speakovaním, hrami a diskusiami na tému Boh, Ježiš a Matrix. Kombinácia to je menej divná ako sa na prvý pohľad zdá. Ako sa vraví, všetko je spojené so všetkým. Viete aká je moja obľúbená veta z filmu Matrix? Odkiaľ by ste mohli,že? Táto: „Je rozdiel medzi poznaním cesty a kráčaním po nej.“ A možno som sa tam aj zaľúbila, tak trošku a platonicky. Všimli ste si niekedy, že existujú ľudia, ktorých nemožno ľúbiť naozaj, iba z diaľky?

Ako to tak po sebe čítam, nenapísala som presne to, čo som mala v úmysle, ale veď viete ako to je. Človek mieni, ....

;-)