Divná noc

Divná noc

Ležala vedľa mňa a pravidelne dýchala. Mesačné svetlo zalievalo jej tvár. Spíš? Spýtal som sa. Neodpovedala. Nemohol som spať. Na stenách sa tvorili zvláštne obrazce. Občas sa mi to stáva, že nemôžem zaspať. V podstate to nie je nič zlé. A mám také večery aj rád. Človek si aspoň utriedi myšlienky. Ale táto noc ma priam desila. Objal som ju a privoňal si k jej vlasom. Voňali po broskyniach.

Okolo mňa ticho. Nikde nikoho. Len ona a ja. Vstal som a odišiel do kuchyne. Zažal svetlo a nalial si pohár vína. Bzukot lampy sa zarezával pod kožu. Z police som vybral papier a pero. Snažil som sa niečo napísať. V hlave vírili samé nejasné myšlienky a pocity. Čo sa vlastne stalo? Čo bude? A bude vôbec ešte niečo? Boli už tri hodiny. Nevedel som. Kvapky vína sa rozkladali na jazyku. V diaľke som počul pišťanie prichádzajúceho vlaku. Naraz som sa cítil strašne sám. Ešte nikdy som sa tak necítil. Alebo už pekne dlho. Zachvátil ma pocit únavy. Spať sa mi však nechcelo.

Vyšiel som na dvor. A zapálil si cigaretu. Obloha bola jasná. V okne susedov blikal slabý plamienok sviece. Nedávno mali úmrtie v rodine. Vzduch voňal letom. Bol príjemný chlad. Biele obláčiky dymu sa rozplývali pred mojimi očami. Šum stromov a tackavé kroky opilcov. Hlava stále nejasná. Snažil som sa spomenúť si. Prečo?

Vrátil som sa späť do izby. Ešte stále tam ležala. Tíško a nevinne. V okne sa mihol záblesk svetla. Náraz. A plač. Ostal som sedieť. Nezaujímalo ma to. Stále som sa snažil definovať ten pocit. Tú zvláštnu bolesť, ktorá ma opantala. Tú prázdnotu. Dopil som víno a pohár položil na poličku s knihami. Neistým krokom som podišiel k posteli. Ozval sa slabý šum. Nedôležité. Zavrel som oči. Zase som sa pokúšal zaspať. Nešlo to. Tá tupá bolesť mi prechádzala celým telom. Načisto ma ovládla.

Pomaly sa rozvidnievalo. Zvuk prebúdzajúcej sa ulice. Posledné svetlá zhasli. Izbu zaliali prvé slnečné lúče. Zlatavé svetlo sa odrážalo od jej plavých vlasov. V hlave mi hučalo. Čo sa to deje? Neviem. Akosi už nevládzem hľadať na to odpoveď. Náhle som pocítil mäkké stisnutie. Prebral som sa. Už si hore? Spýtal som sa potichu. Áno. Odpovedala a nežne sa usmiala. Mlčal som. Nebolo treba veľa slov. Len som tam ležal a snažil sa na nič nemyslieť. Naraz som pocítil jemný záchvev. Naozaj musíš ísť? Opýtal som sa. Neodpovedala. Načo aj. Sám som veľmi dobre vedel , čo by mi povedala. Musí. Cestuje preč. Na tvári sa jej zjavil jemný úsmev. V tej chvíli som už vedel, že odíde. Odíde. A už sa asi nevráti.