Písmák Československá literární komunita
Tak jako generace autorů před vámi, publikujte svoji psanou tvorbu. Podělte se o svoje názory a sbírejte zpětnou vazbu na svoje díla. Inspirujte se a učte od nejlepších.
Přidejte seNa jeseň
Autor
dcierny
Skutočné je len mesto,les a železničná trať.Ostatné je čistá fikcia bez akýchkoľvek autobiografických čŕt.Aspoň dúfam.
Som vlk samotár.Zbožňujem whisky,vôňu žien a jesenný súmrak.Žijem v starom domci,tam,kde mesto pomaly preteká do lesa.Pod oknami mi vedie železničná trať.Keď v noci ležím v posteli a nemôžem spať,pozorujem beh osvetlených okien vagónov na stene predo mnou
.A špehujem ľudí.To mi ide fakt dobre.Poznám aj to najskrytejšie miestečko,najmenšiu čistinku v mojom lese.Poznám chlapcov,ktorí na jar vyberajú stračie hniezda,nedeľných turistov s ich rozmaznanými deťmi,i hubára,ako si napĺňa košík dubákmi a masliakmi a ako močí na muchotrávky.Nemám čo robiť,tak špehujem.
Posledné dni špehujem ženu,ktorá býva s manželom neďaleko odo mňa.Páči sa mi.Veľmi sa mi páči.Chcel by som ju.Vídam ju strácať sa v lese s mladíkom s kučeravými vlasmi.Toho nepoznám.A nevie o ňom ani jej manžel.Aj dnes prebehli okolo môjho domu.Uberali sa k jednej zastrčenej lúke.Myslia si,že ju nik nepozná a sú tam v bezpečí.Cha!Ako by som ja mohol nepoznať niečo v tomto lese!Už som sa tam na nich díval.
Dnes stretám aj jej manžela.Tak trochu sa poznáme.Dávam sa s nim do reči a volám ho na prechádzku.Pomaly ho vediem k mojej lúke.Ešte kúštik-a už ju máme ako na dlani.
Muž vedľa mňa stuhne.Kŕčovito sa drží konára a hlce zrakom to,čo možno vidieť.
Mladík ju oprel o starý buk,ona má svoje krásne nahé nohy p
evne obomknuté okolo jeho bokov,spod privretých viečok jej steká rozkoš a zlatočervené lístie im pomaly a ticho padá do vlasov.“Prečo…..Janka…..prečo..” počujem vedľa mňa.Jej muž ma zdrapí za rukáv bundy.”Preboha,poďme odtiaľto preč!”
Vraciame sa k môjmu
domu.Jeho tvár je biela ako novembrová obloha a na líci má stopy sĺz.“Prosím vás,nepožičali by ste mi sekeru?Potrebujem narúbať dreva do nášho krbu,preto som sa vlastne dnes do lesa vybral…..my doma sekeru nemáme..”monotónne odsekáva slová.
“Ale samozrejm
e” odpovedám.Otváram kôlňu a vyberám moju vždy nabrúsenú sekeru.”Vrátite mi ju,keď vám to bude vyhovovať.”Mlčky ju berie a mizne v lese.Už sa stmieva.Sadám si k oknu a budem sa dívať na naháňajúce sa vlaky.Aj v mojej duši padá zlatočervené lístie-ako do jej vlasov.Zajtra sa na lúku vrátim.Chcem si jej krásu vryť do pamäti,prv než mi ju prikryje prvý sneh.