Siahodlhá autostráda irónie sudby,

uháňa rýchlosťou monzúnu dažďa....

Akoby mala znivočiť všetko imanie sveta.

Akoby amokom pochytená narážala ostňom zahroteným

a despotickými tesákmi zhrýzala život ľudský.

Vidieť deti s plačom narážať jedno o druhé.

Osamelé matky, vdovy hľadajúc v panike svoje ratolesti,

hnietia v prsiach srdce skrvavené od strachu o ne.

Vidieť otcov, starcov, čo v boji synov stratili.

Nevedno kam hlavu skloniť pred masou spomienok,

keď ako malé púšťali si draka lietajúc vo vetre.

V korune stromu počuť mača kvíliť a brúsiť si pazúry.

Veď ono nevie, čo v blízkej dobe stane sa mu.

Malé dievča s úžasom sleduje tú meluzínu,

čo za domom sa hromadí, láme, pustoší všetko okolo.

Prechádzajúc cez cestu autá šalejú.

Predbehujú jedno druhé, akoby uniknúť jej chceli

v rýchlosti svojich koní pod kapotou ukrytých.

Slzy, plač, kaluže krvi, strachu.

Sekúnd málo a pohltenie nenávisti vo vesmíre

skonalo vo svojich skazených hĺbavách.

Niet viac smiechu, uháňajúcich áut, matiek, starcov, mača.

Niet viac malé dievča,  s úžasom sledujúce meluzínu.

Niet už viac života na Zemi....