Polnočná

Dopísal som poslednú vetu mojej seminárky a pozrel na obrazovku. Asi tridsaťročná žena s ovisnutými prsiami sa práve snažila vopchať si kus zeleniny medzi nohy. Neviem, asi som divný. Ale príliš ma to nezaujalo. O chvíľu bude rozprávať aká je to drina, a aká je umelkyňa. Nemal som na to náladu. Radšej som to vypol.

Nastalo ticho. Všetci už spali. Pozrel som na hodiny. Bolo okolo polnoci. Čas ísť spať. Nechcelo sa mi. Zase.

Bol som znechutený. A pritom ešte ráno, keď som kupoval noviny to bolo všetko fajn. Akoby nové. Ľudia. Vtáci. Autá. Všetko. Rýchlo ma to prešlo.

Z vedľajšieho bytu bolo počuť napúšťanie vane. Šepot. A výdychy. Aspoň niekoho tá ženská inšpirovala. Iba som sa usmial.

Riadok po riadku som si čítal tie listy. Poznal som ich už skoro naspamäť. Neistota. Strach. Láska. Všetky tie blbé pocity a spomienky sa vracali späť. Malo to vôbec cenu? Nevedel som si odpovedať. Vstal som. Zhasol svetlo. Privrel oči. A snažil sa na to nemyslieť.