Písmák Stromovateli skvost
Ticho v pokoji svetiel svieti
drží sa ruky tvrdej a slepej
keď hmat napovie ti
že si vlastne umrel.
hnev páli v oku kyslí dážď
je tu všetko také krásne
poézia rieky tráva.
alebo sa len tvárime
že zajtra budú krásne rána
rána z mokrých sĺz
ako sa stavia ráno z mokrých sĺz.
a ako vrah rozpráva príbehy zo snov.
otvor telo a zasyč slovo čo zabolí
ty vieš že neskončím pri tvojom oltári
sám sebe do hlavne civím
ja sám letím proti ideálom krásy
možno vlastne ležím v suchách mokrej trávy
dúfam že ten prst čo sa mi tak trasie
nevystreli skôr ako skončí táto báseň
POR-TRET
len taký malý postreh
všimli ste si už môj portrét.
ten portrét kde nemám hlavu
ten kde dýcham zhnitú slamu
názov až na koniec
takže som tu
otváram koncert
alebo len dýcham smolu.
keď človek pocíti lásku
ty to vieš
vieš že som otvoril knihu.
vieš že som zavrel oči.
a vieš že som čítal bez slov.
a zistil o čo pricházajú slepí