Avox, ďakujem za tvoje návštevy a súzvučné nazory, potešili..lokše nie sú zemiakove placky, je v nich viac múky a zemiaky uvarené...osobne lokse velmi nemusím, placky milujem...

dnes akosi viac spomíname...je to jeseňou alebo...? Čas je fakt prevít...

krásne...vtiahla ma atmosféra tých čias...malebný obrázok s boľavým zakončením...

kým spomíname, žijeme...časom sa niektoré spomienky zjemnia, už tak nebolia...

čakám, kým doprší a pôda oschne...inak sa na záhradu nedostanem...ktovie, či neopadali zelené paradajky, zvyšok jabĺk aj orechy...potrebujeme babie leto, aspoň pár dní ešte...

žiaľ, podobných príbehov je ešte stále dosť...a žiaľ, o mnohých vedeli kňazi a...privierali oči, o týraní žien ani nehovoriac...zabitie tyrana im neuľaví...zvyšok života nesú ďalšie bremeno... 

blahoželám, Irenkine poviedky sú skvelé, čerpá v nich  zo života okolo seba, píše pútavo, vtiahne čitateľa do deja...rada ju čítam a nielen ja.

mám radosť, že sa jej dostalo uznania a ocenenia, že jej vydali  knihu. 

Mám brectan na balkóne.. mám ho rada...

Zaujímavé... československé...

Kadovánek má uspech a to sme ho ešte ani  neochutnali...kadovánek - Radovánek( zdrobnelinka) alebo aj mnoho radovánek s ním....  

Svaŕák by sa dnes hodil...ale bez pokračovania...v našom dome by ani nebolo s kým:)))

páčilo by sa mi pred Vianocami, vtedy romantika dýcha z každého rožku a sneh by sa hodil...väčšinou však nie je...teraz je priskoro:) Ale nie na bylinný likér, ten by sa hodil aj do upršaného jesenného dňa...

húpacieho koňa som nemala, len húpacieho kohúta...záblesk spomienky na prvé húpanie - strach, že sa rozhúpem príliš silno a prevrátim sa...teraz sa hojdám v kresle a neďaleká stena za mnou to istí:)

U nás rieka nebola tak blízko, dedina v brehu,  pod ňou tiekol Váh a medzi nimi železnica...tá je už minulosťou, nový most cez rieku a tunely dedinu obišli. Nič už nie je ako predtým...rodičia zomreli, dom predaný a prestavaný na nepoznanie, rovnako záhrada už nie je plná ovocných stromov a orech, pýcha dvora, tiež už nie je...paradoxne, aspoň pohľad na ne tak nebolí...

nechápem, prečo tam nemôže na pomoc nastúpiť armáda... veľa šikovných chlapov, techniky, ktorá by bola konečne zmysluplne využitá. Je mi hrozne ľúto, čo sa udialo na Morave aj u nás napr. v Devíne. Politikom neverím, prišli sa ukázať, urobili sa fotky, reportáž a...čo viac ukázali? Odtieklo niečo z ich súkromných účtov na pomoc? Vyhrnuli si rukávy a pomohli naložiť aspoň jedno nákladné auto? Len plno kecov a čo teraz... je mi z toho smutno... 

a to je to krásne...uchovať v sebe aspoň niečo z dieťaťa, jeho pohľadu na svet, radosti...

ono je to moc pěkné strieľať (aj) do vlastných radov...

(a niektoré scifi aj pochopím:)

Kedysi som chcela napísať vlastné fantasy, ako nik nechce narukovať na vojnu a všetky zbrane sú zošrotované a...nešlo mi to...krutá realita každého dňa  s novými ohniskami bojov likviduje  aj posledné optimistické myšlienky...nepoučíme sa, kým nezničíme,  čo máme radi...

presne toto si myslím i ja...moc fajn vystihnuté...

zítra už je dnes...a nič...pokračuj, prosím...u nás je pršavo, človeku sa nič nechce,  jeseň vonku i vo mne, ako o tom priam neskutočne  napísala Debbi, poteš...

Rozumiem...mala som určité bloky a ešte aj mám, o niečom hovoriť nechcem, nedokážem, neviem...obdivujem tých, čo to vedia a zaujímavo, vtiahnu ostatných do svojich príbehov, "zatrasú", prebudia v nich niečo zabudnuté, skryté...komentáre sú rozhovory v písmenkách, casto velmi zaujímavé...je tu zopár autorov, kvoli ktorým sa oplatí čítať...obohacuju ...

Dadadik, pribehy zo zivota mám najradsej...čím sme starší, tým ich je viac...podeliť sa s nimi nepovažujem za odhaĺovanie...minulosť, spomienky, je to za nami...v čase mojej mladosti bola dva roky  povinná vojenská služba, mnohí chlapci to niesli veĺmi ťažko, niektorí sa dokonca pokúsili o samovraždu...nezmyselný dril, šikana...vojakom by mal byť len ten, kto nim byť chce...a moja scifi túžba - keby nechcel nikto, nebolo by zbraní a vojen...

hm...bývame v časti Sever...konečne viem, prečo nám to nevyšlo...

schází nám i mít o ni strach

...o tom proč zůstávají sami
ti co milují nejvíce...
*****

No, snad jsem jen moc spěchala… 

tak zvláštne to zabolelo...

veľmi rada Ťa čítam, píšeš o živote, pekných aj smutných chvíľach a v každom slove je toľko lásky...a viery...a nádeje...toto je poézia (aj próza), akú milujem...ďakujem za ňu/Teba 

dojala si ma...tvoje spomienky pripomínajú tie moje...aj keď ja som mala radšej medveďa ako bábiky...

Tvoje oči vidí lépe než oči dospělého, protože děti vidí svět víc barevně.“

folk asi naj... pre mňa

už si vykáme??? Neboj, koncept 001 som pochopila, že  budú aj ďalšie...teším sa...ehm a časove sa to kedy udialo???

Beníku, Ty si tak neskutočne veľké citlivé srdce a široká duša, že...vnímaš každú boliestku, každé slovo, reakciu a...je ohromne fajn vedieť, že niekde existuje chlap, ktorý ešte dokáže plakať, dať najavo city, depku, bezmocnosť, neopätovanú lásku...už sa opakujem, ale ...fakt som rada, že si...

k Tvojmu prianiu sa s radosťou pripájam...

bude pokračko, však? Som zvedavá...dlhé zlatohnedé vlasy...hmmmm

Neviem, kto si, no Tvoje verše sú úžasné, zo života, pocitov mne tak blízkych...od začiatku až po:

prostě je podzim... za oknem i ve mně 

Bože...keby som vedela, tak presne takto to napíšem...toto je  o mne...do bodky...bodka...

K prvej časti: ...mnou  už asi bolo všetko povedané....( a pak...si dáme Deli ...slogan spred niekoľkých rokov)

K druhej časti: 

vyvolal si vo mne spomienku na roky sedemdesiate a moje cesty rýchlikom do Prahy. NIekoľko ráz som cestovala  vlakmi plnými chlapcov idúcich do kasární... raz si ku mne do kupé sadol budúci vojak s kamošom, ktorý ho odprevádzal. Chlapec neskutočne smutný, slzy v očiach...kamoš mi pošepkal - potrebuje objatie a bozk, aspoň  na chvíľu cítiť blízkosť niekoho v tej hroznej beznádeji dvoch rokov...a tak som ho objala a ...cítila chvenie a trasúce sa pery na mojich...hoci som mala len 20 rokov, cítila som sa ako mama, ktorá dodáva silu dieťaťu...

na našom dvore bol celé roky orech, nádherný vzrastom,  jeho plody mimoriadne veľké a chutné. Susedia a známi  z nich brali na  ozdobu vianočného stola. Orechov bývalo veľmi veľa, sušili sme ich na povale a chrúmali miesto cukríkov. Keď mama dom predala, orech zarodil len raz, aspoň tak tvrdil nový majiteľ. Orechov bolo len za vedro  a ďalší rok nič. A tak ho vyťal. Je mi ľúto, že som si zopár orechov nenechala, neskúsila z nich vypestovať nový. Odvtedy som nikde na také veľké a chutné  orechy nenatrafila.

Pecka je pecka...ale páčila by sa mi aj zubná  protéza...

Pocit zbytočnosti poznám, nie je to nič príjemné, ale sú aj krajšie pocity...

Skláňam sa pred tvojou fantáziou a schopnosťou takto skvele sa o ňu s nami podeliť. Ja doma nezasvatiem, ale načo by mi to aj  bolo? Len tak si premýšĺam, kým mám čím, čas letí...

Hm...kúsok neba uprostred sidliska...to je super...

Bavilo ma to...som nepoučitelný romantik a tak som dúfala v lepší koniec...aj keď...čo je lepšie...a ešte nie je koniec, život ide dalej...

Alpa moja milená, konecne si v literatúre...bez teba by to nebolo ono...

Blahoželám víťazom a poďakovanie patrí aj  autorom tabulky...

Pekný obrázok jesene...slnko a chlad...Pred pár dňami sme zbierali gaštany s vnucikom, naplnil si vrecká bundicky a ešte k nim vopchal ručičky...a potom sa pri potknutí nemal čím zachytit...na brade modrina.  

U mna jednoznačne FOLK...na ňom som vyrastala...techno a DM eee

ja Ti neviem, aj v  blue grass mám radšej pomalíky, viac udierajú na citovú a nie banjovú strunu...takže viac ma dostal Láskyplný...

mať...násť, tak som pri počúvaní úplne hotová...slzy, bolesť v srdci a tak podobne, vážne...také vyznanie, kto by po ňom netúžil...ona to počula?

Slávku, je to krásne...reálny životný príbeh...hoď to k sebe, prosím, ako nové dielo, nech to počujú viacerí... som technický antitalent, netuším, ako ste to, chlapci, urobili...zadali ste text a "niekto" to zhudobnil a nahral? A kde máš tú druhú???

aká krása...nebyť Benetku, neviem o nej...úžasný zimný obrázok zabalený do skvostných rýmov a ...čo viac...

Janina6, dokážem odpustiť, ale nezabúdam...dlho vediem rozhovory so sebou, kým dokázem odpustiť tak, aby sa mi tým uĺavilo...

Prvé rozochvelo, posledné tiež, našťastie inak...blahoželám . 

Ďakujem, Radovane. Mne vždy chutilo, mama varila a piekla excelentne, nxašťastie život na dedine bol plný pohybu, takže s kilami naviac problém nebol. Jedlo ako pomocnú barličku a liek na všetky starosti  som začala používať až v nevydarenom manželstve ...spamatala som sa pred 18 rokmi ...jesť mi chutí naďalej, o to viac sa hýbem.  Máš moj obdiv, prekonal si toĺko zdravotných problémov...nechceš sa pridať k prechádzkam?

Určitá podoba s Benetkovým pribehom lásky...snáď to nevyznie kruto, keď napíšem, príjemné počúvanie.. 

Ďakujem, Irenka. Som len človek, občas  hreším a rada, potom trošku zaberiem...

Ďakujem, Slávku...ja som podváhu nepoznala, mávala som vačšinou normálnu vahu, zvlčila som sa až neskor...

Veru, viacerí tu chýbajú...Annie, Aleš..Revirnik . ..

úplněk září v září...aké skvelé a osobité

usmievam sa, aké je to milé a asi sa usmieva aj pokoutník, ako ho preháňaš z miesta na miesto...ale nie preč... 

dnes som i ja vymetala kúty, pavúčikov vynášam na balkón aj keď viem, že sa vrátia...sú tu predsa doma...

"ale časem to přešlo, časem jsem se se sebou vyrovnal, zabývat se nemožným, tahle touha opadává, jen někdy se vrátí, ale neznamená pro mě tolik jako tehdy pro dítě, tu trýzeň, která je sice ve mně dál, ale už utlumena starým člověkem, který nikam nepospíchá, a má radost z věcí skutečných, které jsou, z dobrých i špatných. Stejně tak ze vzpomínek, dobrých i špatných." skvele si to vystihol...

si vnímavý, láskavý, premýšľavý človek nad životom, jeho rôznymi etapami, podobami...

občas zabúdam, že mám svoj vek a už to nie je ako kedysi, ale skutočnosť mi to niekedy až  bolestivo pripomenie...

i keď moje sny neboli zďaleka také akčné, skôr som bola tou zachraňovanou... asi  okolo 8 rokov som priam bolestne snívala o živote s Indiánmi, Winnetou bol pre mňa stelesnením všetkého krásneho a ušľachtilého, vzorom a nenaplnenou láskou na celý život...

Mama predala dom, kde som vyrastala a ktorý bol mojim prvým ozajstným domovom, kvoli nezhodám s mojou sestrou...skončili tak rodinné stretnutia, posedenia so susedmi na priedomi, vzájomná pomoc...je to dávno, dom je prerobený, aj záhrada vyzerá inak...asi je to tak lepšie, keď sa už nepodobajú...chodim už len na cintorín za rodičmi a občas k susedom...doteraz sa mi sníva, ako s mamou pečieme, smejeme sa.  Chýba mi to vsetko...

až ma srdce zabolelo, keď som čítala...keď sme po 8 rokoch odchádzali z nášho prvého bytu, bolo mi smutno...spomínala som, ako som sa veľmi tešila, keď sme ho dostali, s akou láskou som ho zariaďovala kúsok po kúsku, priniesla tam obe deti. Odchod do iného mesta bol posledným pokusom zachrániť manželstvo...nevydaril sa...dlho sme si s deťmi zvykali na nový byt,  chceli ísť "domov" a tak som sa s nimi ešte raz vybrala do toho prázdneho bytu, kde asi pochopili, že bez ich vecí, vône, všetkého toho, čo robí domov domovom to už nie je ono...je to už 34 rokov, už majú obaja svoje domovy, ale ešte stále sa vracajú aj domov sem ku mne. Zvykli sme si tu, je to asi moja konečná ...

"Ty si vďačné dieťa..."nerada ale  súhlasím...do tej kaviarničky som sa chystala  i ja, znechutenie ich prístupom ohľadne neodomknutia bráničky a tak  som tam na protest nešla, vidím, že čas dozrel:))

Na to, aká je táto pieseň "stará" je stále aktuálna... nadčasová...krásna a smutná zároveň...

spojenie piesne a Tvojich veršov je skvelé. 

Simon a Garfunkel patria k mojim naj strašne dávno, ich hlasy, gitary, texty... sú doslova pohladením aj v dnešnej rozbúrenej dobe. A málo takých, čo vytvoria most...ale to je zase o inej...na gymnáziu som ich LP takmer zodrala, najmä večer, keď ulice stíchli a všade okolo tma, len mesiac s hviezdami nad riekou a do toho ich nebeské hlasy...a aspoň na chvíľu pokoj v duši...

Druh podpoŕí druha.. moc fajn:)

Beniku, moja sesternica psychiatrička už dávno tvrdila, že vsetci sme viac či menej blazni...byť bláznom je niekedy fajn, napríklad z lásky...

Veĺmi zaujímavý pohĺad do/z liečebne a jej klientov. Myslím, že mnohí z nás máme to svoje, čo nám prekáža alebo robíme veci, ktoré iní nechápu.  Závislosti, fóbie.  Jiŕinine "strachy" sú mi blízke,  radšej obetujem koncert, ako sa mám tlačiť v dave.  Kde sa dá chodim pešo, plné busy ma  znervózňujú, po dlhej dobe som sa celkom dobre cítila v metre, poloprazdne vagony, nastupištia, nik ma neobmedzoval.  Paradoxne v lietadle som v pohode, ale neznašam plné letiskové haly, radšej si priplatím prioritnu kontrolu a nástup, výber sedadla čo najviac vpredu. Ani neviem, kedy to začalo.. 

Ťážko nájsť vhodné slovo. .chvejivé? Boĺavé?Krásne!

Krásne..každým slovom maĺuješ nadherné obrázky... úžasná atmosféra vyvolala spomienky na dreveničku, ktorá musela byť zbúraná, na jej mieste nurovaný dom.  Ako malá som rada chodila  k starenke,  v jej kuchyni bolo teplučko, voňala sušenými slivkami rozloženými  na peci, maličkým tabuĺkovým oknom som cez muskaty      pozerala, ako vonku sneží. Celé to bolo ako z rozprávky. .

Sušiť na čerstvom vzduchu je naj, vone slniečka a bylín sú nad všetky aviváže a samozrejme nežehliť.. (len niektoré šaty trošku)

Figový džem milujem...a bez sušených fig nie sú Vianoce...a tak si ich pre istotu robím viackrát do roka, keď na figy natrafím.  U nás starší syn kupil záhradu, rekonštruoval chatku ,všade je plno kamenia...keďže mladí sú za hranicami a na záhradu prídu len párkrát do roka, je to na mne...krvopotne som vyčistila kúsoček zeme a nasadila pár rajčin, čo mi darovali susedia...cesty busom na záhradu ma stáli ovela viac, než by som zaplatila za rajciny na trhu.  z 20   sadeničiek viniča sa ujal jeden...muškáty som sadila 2x, prvé vyhnili...zo semien byliniek nevyrašila ani jedna...nevzdávam to...keď sa dorobí chatka a uprace kamenie, doveziem hlinu a potom...

Na pohreby chodím len v najnutnejšom prípade, jediný, kde musim,  je moj.  A určite ťa s ním predbehnem, nikoho nepozyvam, majú prísť, kým žijem, čo už potom.. ")

Vďaka láske neláskavej si napísal veĺa krásnych, cituplných diel...pre nás skvelé čítanie, pre teba bolesť. A ja pri čitaní ani poriadne neviem, či je to dobre, že ja som sa z podobných citov dávno vyliečila... mám 3 mužov, ktorých ĺúbim, deti a vnuka a srdce plné...

Nie, umyvala som okná:) je to tak strašne dávno, že si fakt nepamatám, aká bola noc...asi som po tvrdej práci hneď zaspala...aha, pamatám si, že som mala narodeniny:)))

Náš prvý byt sme dostali po roku a pol čakania, mohli sme mat hneď krásny 4- izbovy, zdal sa nám zbytočne veĺký a tak sme radšej čakali na 3- izbový, družstevný vklad 28 tisic a upísanie sa strojárňam, obaja.  Prechod z kultúry do vyroby bol drsný, ale ešte stále bolo na okuliaroch dosť ružovej. V obývačke sme natiahli koberec, pustili gramorádio a z neho znela WORLD don't come easy.  

Ďalší z tvojich pribehov dychajúcich človečinou...suhlasím, že laska je vyčerpávajúca a je skvelé schrupnút si niekde v teple...aj u mňa je už po sezone...

Je mi to tak lúto. .. Koĺko ĺudí záplavy zasiahli, zničili im ťažko budované domovy, hospodárstva, doterajší život ...musí to byť hrozné divať sa na toĺkú skazu. Budú mať ešte silu začínať  odznova? Včera som sa dívala v Bratislave na rozvodnený Dunaj, uz sa zahryzol do Tyršovho nabrežia, zajtra ma hkadina kulminovať, dnes mali evakuovať časť Devinskej N.Vsi...malebné miesta, čo z nich ostane...pozdrav Phil od nás, prajeme veĺa síl, nech všetko vydrží, verme, že bude lepšie...musí...

u nás sa na v posilovne (alebo aj inde) vypracovaného muža  v prenesenon význame slova hovorí,  že je teda riadna korba... (neboj, pochopila som  tvoje kordy:))

Rosa na kolejích je teda úplne...:)))))

jdoucí na Smrk ...uff...

a mléčný bar(d) mi veľmi, veľmi chýba...to boli časy... doteraz smútim za jedným na Kulaťáku(už to ani Kulaťák nie je)

...a budeš jako táta....naskočil mi text Krylovej Ukolébavky...či chceme či nie, nesieme v sebe mnohé z prežívania v rodine, chovania našich blízkych... je to od  - nikdy nechcem byť ak otec až po - do kelu, veď ja sa chovám ako on...

ako malí sme mali v rodičoch vzor, zdali sa nám bez chýb, všetko vedeli, ochraňovali nás...počas puberty sa z nás stávali rebeli, skoro nič, čo otec povedal či urobil nebolo dobré...po rokoch sme už boli zmierlivejší a dokázali  uznať, že nebolo všetko zlé a vlastne aj naše konanie je podobné...aj s chybami, omylmi, zakopnutiami...a chýba nám...

Zaujímavý sen.  Aj vo sne vidíš, že MartIna je mimo tvoj svet . No a Ann s Alešom skvelí kamaráti.. tých si drž aj v reálnom zivote.  Zimu máme všetci, k tomu dážď, dážď, dážď a niekde dokonca sneh ...sú preč časy, keď sa hovorilo - poručíme vetru, dažďu...a niektorí tomu aj verili.. príroda má stale navrch a my jej v tom ešte pomahame.  Dnes ti prajem romantickejší sen...:)

Až na staré kolená vidím, že za mlada som bola krásna či aspoň pekná...je to preč, dnes uz nikto nepokuša sa zviesť ma...

O uzkostiach by sme si mohli vymieňať romany na pokračovanie, výrazne mi ich pomohol rozvinúť ten moj Koupák, už je preč cez 20 rokov, uzkosti, depky, neistota, strach zostali a este k tomu meteosenzitivita...strašná kombinácia...včera a dnes príšerné počasie, k tomu  nepríjemné správy a...spomenula som si, koĺko raz som už nevedela ako dalej, raz som stála na balkóne a hovorila si, ze ani skočit nemozem,  jednak by som to technicky nezvladla a z prvého poschodia by som sa nanajvýš dolámala...ale chvíĺami je ten život celkom fajn a baví ma...aj tvoje diela

Bene, ja som to tak mylne prečítala...a tri bodky milujem...ach, jaj...

tu mi došli slová...nevedela som, čo skôr...a tak radšej len...umíííí...

a ešte niečo - Dona Koupáka som mala roky doma, nebol génius, náklady za enormné množstvo vody(a nielen za vodu) som platila ja...tak mi sprotivil umývanie, bol stále aspoň s rukami pod vodou, že som sa takmer prestala umývať:)))))

chlapci, chlapci...sú také nanič dni ale pominú a prídu pekné...aj tie pominú...

už to vidím, ako by Ben skočil a zlomil si aj druhú...však viete čo...

a Aru? Nech zdvihne ruku, kto má každý deň ohromnú chuť žiť...paradoxne to bývajú tí, ktorým určia vážnu diagnózu(nepíšem smrteľnú, tú máme koniec koncov všetci, na konci čaká smrť)

a k dielu, ktoré pobavilo ako vlastne vždy niečo aruovské - neskáčem cez palubu, neviem plávať, neskáčem z útesov, bojím sa výšok a nechápem načo sa trepať do kopca a potom skočiť...nemáme ani jednu posteľ s priestorom pod ňou, všetky sú až po zem, takže bubáci musia hľadať úkryt inde...ale tie má obsadené naša mačka...

čo som ešte zabudla? Aha, pozadie na mužoch ma nikdy nejako nepriťahovalo...ani to telesné, ani...temné či iné...prečo ja nič neviem vyjadriť jednou vetou?

to máš pravdu,  je to ako štafeta...vyrastala som na dedine,  kde väčšinou panoval názor, že bitka deťom len prospeje...aj oni(rodičia) dostávali bitku  a neublížilo im to...ja hovorím opak...

samozrejme, aj v meste sa stretávam ešte aj teraz s podobnými názormi na bitku ako výchovný prostriedok, ja tvrdo stojím za svojim - bitkou rodič dokazuje svoju nemohúcnosť, neschopnosť či nevedomosť, ako vychovávať svojich najbližších (niekde okrem detí dostáva "výchovnú" bitku aj manželka či družka)...nie je to strašné, že tí, ktorí sú ti najbližší sa ťa majú báť? A kde je láska? Jednou rukou hladia, druhou mlátia?

U nas tiež veĺké sucho... vcera i dnes mi chodia vystražne správy pred silnym vetrom, dažďom, povodnami, padajúcimi stromami. V Bratislave ma o 3:45 zobudil silný lejak, som vo vlaku domov ešte neprší, ale tie zlovestné mraky nízko nad zemou kazdu chvíĺu otvoria kohútiky naplno...

Synov som nikdy neudrela, dnes dávno dospelí obcas s usmevom povedia, že som im mala radšej capnúť na zadok ako zvyšovať hlas...ale obaja sú proti telesným trestom...dieta má rodiča rešpektovať nie sa ho báť ..

Som uz starší človek, internet beriem ako skvelu vec,  nastroj, čo mnohé uĺahčuje...ale  neviem(nechcem) si zvykať na rozne nicky, prezývky, za ktoré sa mnohí skrývajú a pod ruškom anonymity ponižujú, urážaju, ubližujú, širia klamstvá...zneužívajú internet  na nejakú pomstu.. a hodnotenie literatúry, filmov, hudby je aj u odborníkov aspoň sčasti subjektívne...koĺko je takých, čo dokážu oceniť kvalitu bez ohladu na to, či sa to aj im osobne páči...či aspoň trošku nezatnú drápkom?

Dážď je potrebný, obzvlášť po dlhých dňoch horúčav, ale to, čo má prísť, desí...silny vietor, povodne...kde sú časy ticheho dažďa a ludí o kus slušnejších... syn priletel zbytocne, naplanovaná urgentná robota vonku sa robiť nedá a moj let dnes zrušili...prvý raz za 14 rokov...

Keď nemôžem večer spať, myslím na svojich Andelov - deti a vnuka, chýba mi ich objatie...

kynutí anděla poznám sama na sebe, bol veľký problém aspoň trochu z tých barokových tvarov zhodiť...viem, nie som ten andel zhora, ale ktovie? Možno aj oni majú problém vzniesť sa...

priznám sa, že Titanic so mnou trochu (dosť) zatriasol...silné podnety už fakt nemusím...tak trochu smiech cez slzy...asi som vekom stále viac  precitlivelá...

Inak sa pridávam ku Gore...

Janina6 - ja som chcela pieseň iba pre mňa -  nejaký on  s gitarou...

Stargazer, v Osvienčime som bola pred 55 rorkmi...bol ako vtedy...desivý svojim vzhĺadom, barakmi aj prazdnym priestorom medzi nimi...žiadne davy...v "sprchách" som sa bála, že za nami zaklapnú dvere a pustia plyn ako vtedy...odvtedy som tam nebola,  škoda, že z toho robia len ďalšiu atrakciu pre turistov so stánkami a nezostalo miestom svedectva o zverstvách svojou autentickostou...

Stargazer, je to realny pribeh, vtedy som písala o  aktuálnej  situácii. Prešlo pár dní,  Miladka je na tom lepšie, teraz by som už o nej nepísala...bolo to také spontánne, asi som to potrebovala dostat zo seba von a nepremýšlala som nad tým, či zaujmem, či by forma mohla byť iná, čo pridať, ubrať...nie som literát, nemám ambície postúpiť niekam, som rada za možnosť "vyrozprávať sa", uĺaviť duši...ďakujem za prečítanie a komentár...

Abakus, moj TV ohluchol na STV 1,   ostatne stanice fungujú...akosi mi nechyba

Niekoĺkokrát som sa vrátila a čítala, nebola som schopná na jeden raz...napísané skvelo, téma desivá a svojim sposobom stale aktuálna...stále sú tu davy lahko zmanipulovateĺné, lahko ovplyvniteĺné...stále je hrozba zrodu diktátora...ako 13 ročná som bola so školou na poznavacom zajazde v Poĺsku - Zakopané, Wieliczka, Krakov a Osviencim...pre mňa najhorší zážitok od brány až...už tam neboli vazni ani dozorcovia, "len" baraky, sprchy a množstvo osobných predmetov... od detských topanočiek cez vlasy, protézy...cítila som vo vzduchu nasládly pach, desivá atmosféra sputavala...nejdem o tom písať viac...dlho som mala hrozne sny, v nich ožívali tí z fotografíí a umierali...nechapem, ako my, co zijeme, nedokázeme ani dnes zabraniť zabijaniu, mučeniu človeka človekom...

Bene, Bene...každý básnik je jedinečny, ten skutočný píše srdcom, dušou, celým "SEBOU", dáva svoju kožu na trh bez ohladu na následky...obaja píšete skvele, každý inak...a prestaň sa vyhrážat mazanim, lebo ti nahádžem na zadok...

Ani neviem, je obrázok tebou maĺovaný viac pekný, či dojímavý, či odrazom spomienok od detstva až...? A tie dve otázky, hm.  Na obe odpovedám nie(aj ked sa to nepýtaš mňa), verím, že lásky je ešte veĺa, len niektoré srdcia priveli vrátka.. a neporiadnosť vraj naznačuje vysokú inteligenciu.  

Koalka, myšlienka veĺmi pekná, pohlad do záhrady je  vždy iný, inak zaujímavý..ak niekto chce, aby tvoja báseň bola ešte krajšia bez rušivých vplyvov a napíše ti to, nie je to rýpanie...poznám tu len jedneho človeka, ktorý chce za každú cenu ponížiť, ublížiť, znechutiť, pokaziť, čo sa dá.  Gora naopak...snaží sa pomáhať, poradiť a mne sa aj  jej básne páčia aj posledná je skvelá...

Janina6 to vystihla...koĺko roznych pribehov, nalad, poryvov mysle, emocií...čo všetko je v niekoĺkých slovách...skvelé

Priania sa naplnili.  Aj u nás leje..zrazu chladno...teplý čaj to istí...nemala som naň chuť 4 mesiace, stale len chladené radlery...dnes už asi vytiahnem na noc  paplón...

Morava je krásná zem, na její krásu připijem, j

jsou na ní hezká děvčata, tvářičky mají ze zlata,

dobrý člověk ještě žije. na Moravě víno pije,

proto ať vzkvétá Morava a její sláva...

(kto je autor?)

...miláčku z jitra budeš mně zítra milovat ještě?

Kryl je niečo úžasné, nezaraditeľné, jedinečné...večné...

tvoja poézia je nežná, plná lásky, túžby...k jednej slečne...

mám rada tvoju poéziu v próze i vo veršoch, ktovie, keby bola tvoja láska naplnená, či by si písal ďalej...