Radšej sa pozerám do svetla
aj keď tma
je mi často v pätách
vietor trhá strechy
a srdce
Antialergická
v dôvernom rozhovore s vankúšom
ťa pristihnú
keď odmietaš kýchať
na Svet
Povedz
kam idú básne
ktoré vypúšťam dychom
a dúfam
že zachytíš
Vraj len sen
nehľadám sneh
v cudzích očiach
iba tvoj pohľad
rozvitie súvetia
budúcnosť
ako káva
do ktorej sypeš cukor
občas neistotu
prísnych okien
hladkať zrkadlá
potknúť sa o kaluž
alebo vstúpiť
topánky rozviažu
si šnúrky
Skrytý
hľadá sa ruka
s tvojimi odtlačkami
na papierovej koži
a viac-násobný zásah
Neha
vietor búcha
na zamknuté dvere
mystická samota
stráži plné srdce
Strom
Ukrývaš tvár
kde so smiechom
brúsia sekeru
a trhajú listy
želanie
chcela by som písať
do farebných listov
byť polovicou
alebo štvrtinou
Srdce
Tlčieš
v krajine za zrkadlom
tvoj jazyk
sú údery do rebier
Módna vlna nenávisti
ako cisárove nové šaty
a v ušiach híkanie
už Slnko nenájde
včera
dnes
Vysloboď slnko
z jahodovej peny
rozsypaný cukor
ktorý má obmäkčiť
Pískaj
keď ťa omrzeli
širokospektrálne metafory
nevyzeraj hviezdy
je poludnie
Svet je malý
a predsa ho nezastihneš
možno v dočasnom objatí
kolien
Zem si necháva
Do svitania
s rukou na pulze hodín
rátaš koľko oviec
migruje do sna
zo severu je rovník
V mikrovlnke zohrievam myšlienky
takto pripravená
už nemusím pátrať
po podstate
ani po surovej spontánnosti
snehová
prosíš okno nech kreslí
pristihnuté ticho
vo výklade
tvoje vnútro sa prechádza
V mori
zostali stopy búrok
a ticho
skaly
na brehoch duše
Sloboda
Je toľko možností
keď chcem
iba jednu
otvorené ústa
Znovu ak
všetky veľkodušné kecy padnú
na krku nosíme
pardón
nosím obojok
Utierajú si ústa od medu
na ružovom podnose
kvasia pravdy
preplnený eskalátor
nezvládol cestu
Odklonený
kráčaš
a niekto sa pozerá
vzdialený tvojmu dychu
slnko už vyšlo
Vojdi
a nechaj slnko visieť
v otvorenom okne
pamätáš si bláznov
čo hľadali poéziu
Hlavolamy
Niekto vyrovnáva zákruty
aby všetko nejasné
bolo ešte ďalej
oči pod lampou
Ešte sme Slnko nestiahli
do závejov
bezfarebné sklá okien
stíchli
niekto namaľoval kvety
Čas na pokoj
Svet sa pohol
o svoj obľúbený milimiter
sme bežci
v ustálených vodách
/s/nežiť
Rátaš vločky
alebo skôr
pred oknom premýšľaš
aké by to bolo
Musím!?...
Podriaďujem svoju myseľ výcviku
podradne
pozitívne
ako inak
Domov
Prstom po mape
hľadáš stopy
kam nikdy neprídeš
je príliš úzko na predstavy
Je tu príliš veľa končatín
Cez otvorené rany
vchádzaš do mäsa
proti prúdu
okysličenej
Napísala som
ale je to jedno
list poskladaný
ako jemné prádlo
na dne koša
Trhá mi žilou
ten blázon vo mne
skutočné "ja"
občas sa smeje nahlas
keď pochodujem v uliciach
A prišla túžba
vykopnúť dvere
z vnútra
už aj vrabce sa smejú
že nevychádzam
Aké zvrátené
je nechať ťa stáť
keď chceš ísť
v osvetlenom kúte
prosiť o súcit slov
Boli dni
čo sa zasekli
v úzkych uliciach
v rannej hmle
ostali visieť slová
Vo chvíľach
keď sa ruka snaží
mäkko pristáť
na tvojom pleci
nepýtaš za nájom
Chýbaš
a ja sa bojím závislosti
zapaľujem cigaretu
za ňou ďalšiu
do čerta.
Netlieskaj
Tento Svet ti aj tak serie
na ruky
z ktorých neskôr
bude piť