Písmák Mesto
V rýchlom svetle pod hladinou zeme napínal zrak do protichodných okien. Márne. Hodiny sa míňajú nesúrodo, ide pozadu. Za ňou.
Koncoročná
posledné dni v kalendárizime sa vždy dobre darízabudnúť pod biely prachmená na žulových krách
Nádejná
schúlený v najmladšej z tiemzahalím vlastný svetadieljemne pretkávaný clivotoupokojom rodiacich sa nocí
prívetivým temnom prebdiemk pohladeniu ranných hmielskrývajúcich nádej životovnádej pre začiatky v konci
vlasy
čiasi ruka splývala kovomdĺžkou mokrých vlasovklesali k parketámako z všedností
kým sa vodníkz bludných riekutopený prianímnestal človekom
búrka
s nosom na sklev odlesku blesku
rátam sekundy
do zahrmenia.
Pytliaci
okami spomienoksnahou o únik zajatá
obeť pytliaka omylovvykúpila slobodu
zabudnutím.
Prebúdzanie
Ženským hlasom ma v sne budí veta:Splnením priania dávam ti dar lietať.
Ďalej tisnem viečka ospanlivou lžou. Čo ak mala pravdu, čo ak náhodou.
pred dotykom...
nedozerným hlbinám temnôtsebou zvádza tajomstváchladu lietavíc
no rýchly pád ich túžbouberie nádej nezhorieťv atmosfére ticha.
štyri ročné obdobia
deravý jesenníkpriliehavý obdobiuprikryl spánoknevládnym snom
drieme ľahšínež vločkyfarbou krídielvznesený
zmohnutý únavoutopiacich objavovdoprial spoločnosťstudeným prstom
zabudnutý pamätníkstebiel trávsmútočne vidíslnečný deň
Biela cela
Neustály šepot blázna. V strope stopa potopy,čo zatrením nezmizne,si tvorí k hlasu tváre.
Slepé okná prázdna,nemocničné zákopyz posteľnej bielizne. Červená na bielej tráve.
Pražce
Pevne zaborené v kamení,odkázané niesť ľudívo vlakoch pre stratených.
Sú nevidomí vinou trápení. A za oknami ubieha všetkočo mohlo dávno stať sa ich.
List
Netuší sám kam má ísť, bez adresy odoslaný list.
Nevie ani kam sa vráti,cestu späť mu osud zhatil.
Leží tu smutný, malý,túži len, aby ho prečítali.
V tom liste iste ktosi,v pokore a nádeji prosí.
Čistá...
Tak mladá. Biela v černi. Nestačila veriť. Nevedela ublížiť.
Náhodné stretnutie...
Perom nahlas mlčím o svojich tajomstvách, o stretnutiach vykrádaných časom,trvajúcich do diaľky pamäti. končiac v zabudnutí.
Súvisím s tebou vo svete nemožnom dotyku. Bez dovolenia pijem z tvojej krásy a
otváram bránu zmyslov dokorán.
Básnikom...
V nebesia sa týči chrám,len vytesaný slovami. Keď v búrkach plávavam,dušu milostivo schová mi.
V myšlienkach tu vlastný svetspísaný do jemných pavučínslov držiacich sa moci vietžitiu a múdrosti nás učí.
Vďaka Vám za všetky spisbyosud nám keď život pletie.
Bez návratu...
Čas sa smeje: \"Hlúposti . Túžil si ju vlastne mať . \"
Áno .
Chcem sa v tebe vrátiť.
Aj tak ďakujem...
Darovala si mi krásny pocit. Tvoj život, že svojim doplním.
Nad chodníkom hviezdy noci. Verím,že kráčame spolu k nim.
Zem...
Nieto oka na údiv, ani ublížiacej ruky. Zem sa lúči s tým, čo pôsobil jej muky.
Pustým krajom len západu tieň letí. Dnes sa Matka vzdala svojich detí.