Rana
rana od majstrovej palice,
je ako bozk od milovanej.
obe zanechajú moju myseľ prázdnu.
Púšť
do oka mu vletelo zrnko piesku
uvidel púšť jeho bytia -
dnes bolo vážne veterno.
Zbohom v novembri
mrazivé ráno -
bozk zamrzol v spomienke
neodchádzaj preč.
Usmej sa
kvapka stekajuca po tvojej tvári
stojac v daždi našich životov
usmej sa už neplač.
Mesic
mesiac sa odráža v rieke tvojich sĺz
aj zlatú rybku to vyplašilo
zase bude svitať.
Pýcha.
Ako môžeme niečo vydávať za neoblomný fakt. Aký vzpupnosti a pýchy akt. V kolobehu zázraku prírody,kde sme denne svedkami zmien a obrody. Nekonečného života vývoja,a mi nevieme,ani čo v našich telách sa odvíja.
Vták.
Vták slobodne lieta nad našimi hlavami.
V tých hlavách máme, samé problémy, V našich srdciach tiež slobodne lieta vták. Tak sa treba srdca držať, a myšlienky v hlave opustiť a tak nechať.
Verím.
Verím v život.
Verím v radosť. Verím v lásku. Verím v súcit.
Objektivna realita.
Nenávisť ovládla ľudí. Mňa osobne to dosť mrzíUverili objektívnej realite,tej z modrých javísk domácich, amfiteátrov,ktorá pôsobí celkom skryte. Pomaly sa vkráda do hláv ľudí,ich srdce stále viac a viac studí. Ako by povedal Hans Christian Andersen,pomôže slza,a skončí sa zlý sen.
Motýľ.
Ako papierový motýľzhorel nad života plameňom. Ten čo chcel svoju pravdubrániť kameňom. Pravda je iba na vec pohľad,iba názor. Nie je to zaručený poklad.
Divná doba (COVID-19).
Dnes test ukážeči nie som hrozba pre spoločnosť našu. Či môžem si v kaviarni zjesť ovsenú kašu. Divná doba keď slovo negatívnyprináša pozitívne správy,ale čo už,hurá som zdravý. Nečudo, však telo je mojím chrámom,ale aj tak nemôžem posedieť v kaviarni,s očkovaným pánom.
Koherencia srdca.
Rozhovory s mojím srdcom,sú vždy o niečom vrúcnom . reč ktorej rozumie,súcit, vďaka, láska, oceneniena všetko opýtané odpovie. Ten dialóg je ako pohladenie. čim hlbšie je naše rozjímanie,rozpínam sa do priestoru a času,keď naslúcham svojho srdca hlasu.
Hrdina.
Vbehol do horiaceho domu nahý,aby zachránil izbovú kvetinu. Nápis na jeho hrobe vraví,tu je miesto odpočinku papierového hrdinu.
My.
Čo dnes znamená byt človekom,keď význam toho slova sa vytráca,a v bytí odvekomsa ľudskosť k nám nevracia. Nie je to tak dávno, na môj veru,boli sme takmer bratom,jeden druhému. Dnes v úzkosti a strachu zbabelom,sme si ako Kain s Ábelom. Nechajme splanúť svetlo v nás,počúvajme spločného vedomia hlas.
Jeseň.
Padajúce lístie,
pri sklonku svojho života.
prírody dar,
jemne hladí,
Srdca tón.
Sláva pyramíd,veľkosť Ríma,tu sa malý cítime byť,tak už to býva. Lenž v duši mojej nádherný tónten nepredčí žiaden Panteón.
Zima.
Padol posledný list. Klesal k zemi vo farbách plameňov. Nastalo obdobie kľudu,obdobie chladných kameňov. Príroda spí, tíško dýcha ,len človek sa stále naháňahlučí do toho ticha.
Spravodlivosť.
Oko za oko,vykrikuje slepý. Zub za zub,kričí bezzubý.
Milovanie s ňou.
Gitara má tvári ako ty,možno preto som tebou tak často pritiahnutý. Keď sa ti na prsiach rozlejú tvoje vlasy,zošaliem z toho asi. Vidím tie krivky,cítim tu vôňu. Chcem sa v tebe rozplynúť,ako kvapka dažďa v mori.
Keď hrám.
Hudba, ta je mi liekom i radosťou,ak z nej však úspech chcem ťažiť,stáva sa mi starosťou. Sklamanie viem často zažiť,ak nevyviera zo mňa ako čistý prameň,ale je strojená a sleduje sebecký zámer,stáva sa z nej ťažký kameň. Preto, pre uchovanie radostného stavumusím utíšiť ega svojho vravu. Rozvibrovať pohladením struny,nechať ju vychádzať zo srdca,tak ako vychodí svetlo z luny.
Keci.
Ten kto má ku všetkému uštipačnú pripomienku,na priateľov má už iba spomienku. Ten však kto mlčí,kto naslúcha. Radí keď je treba,priateľov bude mať veľa.
Patcha MAMA.
Toľko múdrych kníh som prečítal,
ale akoby som hlúpy ostal.
Nič zložité nehľadaj,
jednoduchosť zachovaj.
Holub.
Holub sa na mňa díva cez oblok. Bez to aby ho postihol myšlienok tok. Závidím mu jeho slobodu,ktorá nespočiva v lete ,ale v jeho bezmyšlienkovom svete.
Poézia.
Keď píšem básne,je mi krásne. Avšak som plný bázne,či sú čitateľovi jasné,ale potiaž asi nebude v tom. Porozumie každý kto ostal človekom.
Dar.
Kto je bez viny nech prvý hodí chlebom. Lebo iba koho chlebom trafíš,nastaví druhu tvár,a bude brať karhanie ako dar.
Hlas srdca.
Zlý, horší, dobrý, lepší, najlepší,sú mocné zaklínadlá. Vtĺkajú ich do nás odpradávna,Až je naša hlava,vrecom plným hnoja,a ľudia sa sami seba boja. Avšak keď si vypočuješ hlas srdca,vtedy začne byť skutočnosť súca. Pochopíme aká je dôležitá kvapka rosy,chodiť po tráve bosý.
Svatba.
Oslava lásky v novembri,jesenný dážď. Zvláštny kvet z bahna sa vytvorí,na nevestinom závoji. Koľká krása vie byť v bahne a špine,ak na nej,oko čistého srdca spočinie.
Jednoducho.
Keď mu dáš meno,prestáva byť Taom. Tak ho nevolajme menom,iba žime v ňom.
Ukľudnenie.
Keď zle som na tom,to je tým,že sám sebe som katom. Keď však precitnem tu a teraz,ja som všetkým a všetko je mnou,budem iba na kľudnej hladine bytia odraz.
Tôň.
Či moc,či života zhon. Čím viac ťa pohltí tento babylon,ťažká je cesta z neho von. Nezúfaj v každom srdci drieme kľudu a lásky tôň. Stačí ju prebudiťa dosýta sa krištáľovej vody,lásky a súcitu napiť.
Kvet.
Sú momenty keď
radi hovoríme druhým,že sú smradi,ale neboj sa byť (k ním) nežný. Vtedy sa na lepšie časy brieždi. Veď neha je ako kvetina. čo putá zloby odníma,a preto pohladenie, milé slovoje viac ako olovo.
Verím.
Verím v ľudí,aj v tých čo sú mi nie po vôli. Aj keď ma za to kde kto súdi,snáď v nás raz ľad povolí. Veď rovnakými byť,aj keď len trošíčku by bola nuda,a preto,ako na kameni sľuda,vo vesmíre bezbrehom,žime spolu v harmónii,ako ta sľuda,s tým kameňom.
Bojovník svetla.
Každy sám sebe je protivníkoma istota,ta nieje takmer v nikom. Rozum je mocný pán,avšak v boji niesi sám,a ako už bolo povedané,čo i dušu dáš v tom boji divokom,nedavaj,práve duša ti pomože nebyť otrokom. Ostávaj bez boja a v kľude,a odmenou ti pokoj a láska bude.
Žena vstala k deťom o 4:00 ráno.
To tak býva,keď skoro ráno vstane víla,že potom počas celého dňa zíva.