Písmák Krvavý sonet
Zore sú červené, búrka sa blíži. ľud stále netuší v akej sme riti,mainstream iba lžami nás sýti,Pravda visí pribitá na kríži.
Elity predaajné chystajú premenuplanéty života na urnu s popolomupiecť na plutóniu, osoliť stronciom,odľudštiť svet silou atómu
Kliatba z proroctiev nás mátanamiesto spevu škrek padlých anjelovbez slova kráčame v pekelné vráta.
Čakáme na spásu ale tá nechodí,kolaps Západu dá sa snáď odvrátiť.
Sedemnásty november.
Pri príležitosti 35. výročia Nežnej revolúcie….
(Esej)
Pred 35 rokmi začal koniec toho čo sa vo vtedajšej mojej vlasti Československu volalo socializmus. Pri slove ”socializmus” sa mi z pamäti vynárajú náhodné zhluky spomienok, nekonzistentné, rozhádzané v časopriestore prežitého, vznikajú a zanikajú ako častice kvantového vákua, ťažko separovateľná zmes dobrého i zlého, plevy spolu so zrnom.
Stretnutie
Stretnutie
(Pokus o poviedku)
Bol to júnový deň roku 2008. Červenkasté zore ranného úsvitu už dávno vystriedala modrá obloha a sálajúci kotúč slnka vysoko nad horizontom sľuboval úmornú horúčosť letného dňa. Mihotajúca sa stredová čiara bezchybnej nemeckej diaľnice miznúca vpredu i vzadu v nekonečne ako priesečník rovnobežiek odmeriavala s údesnou pravidelnosťou bezmála tisíckilometrovú štreku do cieľa. Juraj sústredene hľadel pred seba občas fľochnúc do spätného zrkadla a občas na tachometer kde ručička často atakovala hodnotu sto osemdesiat.