Ako som stretla jedného zo svojich bratov

Ako som stretla jedného zo svojich bratov.

Včera bolo krásne. Slnko hrialo, ľudia chodili s rozopätými kabátmi. „Katarína ... na blate, Vianoce na ľade“. Blato nebolo, všetko krásne a suché. Tak ako na Vianoce?

Ale dnes je už celkom inak. Slnko ostalo väzňom inverzie, šeď, chlad, pochmúrno. Do takéhoto rána som vykročila, ale v teplých topánkach. Bolo mi príjemne. Kožušinka novotou voňajúcich topánok tak príjemne hriala!

Autobus, trolejbus, prestup na iný trolejbus...

Tu som sa trochu ale zdržala. Môj prvý trolejbus sa nevedel dostať na prestupnú zastávku: Pred Prezidentským palácom zahúkala znenazdania siréna, policajné auto sa postavilo do cesty a ... smiešna ceremónia! Z nádvoria paláca hlavy štátu teatrálne odchádzalo kamsi nekonečné množstvo čiernych áut. So všetkými poctami... Rozmýšľala som, ako sa na ten dvor všetky popchali.

No napokon naliehavé húkanie prestalo,  keď sa kolóna áut stratila v nedohľade.

Áno, bola som netrpezlivá! Meškať som nechcela. Trolejbus sa pohol, zabočil, ..., cesta ... a dorazil na miesto môjho prestupu.

No mala som si ešte počkať, prípoj som už zmeškala!

A potom – zrakom som zavadila o postavu chlapa. Čo sedel na betóne, opretý o múr domu. V tej zime. Pod sebou poskladaný pulóver, na sebe prešívaný kabát, kapucňa na hlave. Rukavice na rukách. Vedľa neho taška s vecami... majetok?

Spal. A nevyzeral vôbec ako opilec.  A tvár mal zaujímavú. Príliš „zrelú“, ale príjemnú.  

 „Ajhľa človek!“

Hľadela som, videla som, neviem, koľko som pochopila – možno ani omrvinku.

Rada by som ... nevedela som, ani to, čo by som rada ... Ale to, čo som videla, sa mi nepáčilo – vnímala som esenciu utrpenia. Jedno z možných prevedení.

Pristúpila som bližšie – a to môj trolejbus už prichádzal – stovku, alebo päťdesiatku? Čo za päťdesiatku dostane? Vytiahla som päťdesiatku a dotkla som sa čiernej rukavice spiaceho.  Ohromil ma silný chlad, čo sálal cez tkaninu. Po opätovnom dotyku sa trošičku prebral. Namáhavo zdvihol viečko očí. Zazrela som rezignáciu. Vložila som náhlivo bankovku do mrazivej ruky a zvrtla som sa k trolejbusu, ktorý bol už na zastávke. Možno stihnem...

Ešte z okna som videla, že unavené pootvorené oči sa znovu privreli, keď predtým si nemotorným pohybom môj brat bankovku vopchal do vrecka.

To všetko som  sledovala už len nejasne, lebo sklá trolejbusu sa zahmlievali. Začalo mrholiť.