Socha a psíček

Socha a psíček

A zase ráno, opäť ma pošteklilo... Všetko je zahalené... Akosi je všade plno  kvetín... A kam sa všetci tak náhlia? Zostala som sama.. Hééééééééj,  tak je tu ešte niekto? Stojíte o môj pohľad? Asi nikto...Alebo je ten pocit taký drahý?... Kúsočky z mramorovej hlavy sa odlupujú a padajú k nohám.... Vietor ich ukladá do mlák, kde sa hrajú deti... Ani oni si nevšímajú sochu... Ale všímajú si mláky... To sú tak zaneprázdnené? Pribehne psík... Oňuchá podstavec, poobšmieta sa vôkol neho, zavrtí chvostíkom a šup... Zdvihne nožičku a vytvorí mláčku...  No tak aspoň on si ma všimol... Ale keby nepotreboval, všimol by si ma i tak?... Hej decká, poďte sa hrať aj sem, aj ja tu mám mláčku... Nejdú... Mamy im zakázali počúvať cudzích ľudí, a nieto ešte cudzie sochy... Keby si ma aspoň jeden z nich všimol... Ach konečne, niekto sa blíži... Aha chalani pozrite, stavme sa, že jej trafím do oka...Vzduchom preletelo posolstvo a oko ho prijalo... Črepinky porezali oblohu... Zase je viac úlomkov ... váľajú sa v mláčke... Aké je všetko nespravodlivé...Kiež by ma mal niekto rád... Valí sa voda. Veľa mlák v jednej? Mesto zaplavuje rieka... Už nie je mláčka ani úlomky pri nohách, voda ich zhltla... ako i všetko vôkol... Len ja... ja som ostala... Hurá! Všade je voda a ja sa tu čniem ako skutočný kráľ mora...Kde sú všetci?  Zjedla ich voda? Vysušil vietor? Kde je chlapec s kameňom? Možno zbierajú úlomky...Aha psík... Akosi čudne pláva.. je vysilený... Ale, veď to je ten istý, čo ma ocikal, zloduch jeden... Psík pomaly vyliezol na sochu a otriasol si srsť. Celý ustrašený pozerá vôkol seba. Ááááá, tak čo je Ty zlý.... Prečo si sem vyliezol? Prečo? Ale zrazu sa socha upokojila a ....zaliali ju mramorové slzy... Aspoň raz si ju niekto všimol... Aspoň raz bola niekomu užitočná... Aspoň raz zachránila život...A ľudia sa už nevrátili... Stali sa úlomkami...  Socha vládla nad morom a psíček jej oblizoval mramorové slzy... Mal ju rád...