Poverčivosť

"Dobrý deň. Volám sa John Martens. Prišiel som kvôli požiadavke, ktorú ste zaslali na veľvyslanectvo."

Už mi z toho začína byť zle. Všetky tie otrepané frázy a tí priblblí ľudia čo za mnou chodia. Ale nesmiem zabúdať, že som američan a som hrdý na to čo som...no aspoň by som mal byť. Mám 28 rokov, z toho štyri roky trčím v tejto diere zvanej Slovensko. Spočiatku ma táto práca bavila. Všetko sa postupom času mení.

Tí priblblí ľudia.

Prečo musia chodiť američania na Slovensko? Prečo sa vôbec trepú na východ?

Kašľať na to.

“Kam však stúpa?” napadlo ho. Je tam hore naozaj to bibliou označované nebo?

Z myšlienok ho vytrhol holub odlietajúci zo zábradlia. Zľakol sa. Ešte nedofajčená cigareta mu vypadla z ruky a unášaná zemskou príťažlivosťou a vetrom padala dole.

“Sakra” zahromžil. “Toto sa musí stať práve dnes. A ešte k tomu hneď ráno.”

John je veľmi poverčivý. Prvú rannú cigaretu musí dofajčiť s kľudom a celú. Neraz sa mu stalo, že keď ju nedofajčil, mal potom v práci alebo doma nejaké problémy. Ak mu ráno pri ceste do veľvyslanectva prešla cez cestu čierna mačka, bol schopný vrátiť sa domov a ostať celý deň ležať v posteli. Vybral sa teda do kuchyne. Káva bola prichystaná a na svojom mieste tak ako vždy. To ho trochu utešilo. Sadol si k stolu a pohrúžil sa do čítania novín.

“Do čerta!” zanadával. “Už druhý krát. To snáď neprežijem.” Musím zavolať do práce, no odkiaľ? Budem musieť počkať na May.

S týmito slovami sa vybral na balkón, že si na ukludnenie zapáli ďalšiu cigaretu.

“Veď, čo horšie sa môže ešte dnes stať?”

Popri tom stihol zapnúť telku a započúval sa do správ.

Spravodajstvo o počasí vystriedali správy o dopravnej situaácii na cestách. Zaujala ho jedna autonehoda a nakukol cez dvere, aby videl na obrazovku. Zarazil sa. Trosky čierneho mercedesa až priveľmi pripomínali jeho auto. Pohľad na ŠPZ-ku ho uistil v tom najhoršom.

“27 ročná vodička bola na mieste mŕtva. Privolaná záchranná služba len konštatovala smrť.” Hlásil reportér.

V Johnovi sa zrazu čosi zlomilo. Strašný pocit. Vnútornosti a mozog sa zmietali v hrôzostrašnom čardáši. Celé jeho vedomie vrieskalo v ohlušujúcich, pravidelných tónoch. V momente sa rozhodol.

Kľudne sa postavil na balkónové zábradlie a rozpažil ruky. Slnko už nehrialo tak príjemne ako ráno. Obloha, akoby v predzvesti nešťastia, sa zahalila do tmavého závoja a prvé kvapky začali bubnovať na strechy. Ešte raz sa obzrel dookola. Sledoval ako sa ľudia poňáhľajú nájsť si úkryt pred dažďom. Iní zase vytiahli dáždniky a išli ďalej ako keby sa nič nedialo. Na chvíľu zneistel. Nohy sa mu roztriasli ako nikdy pred tým. Zmocnila sa ho dilema. Spomenul si na svoj rodný kraj, na starých priateľov, na prvú lásku, na rybník, na ktorý chodil chytať ryby. To všetko bude musieť hodiť za seba. Trochu sa ukľudnil. Triaška z nôh sa teraz presunula na ruky a vyzeral ako nepodarený strašiak v poli. “Teraz alebo nikdy.” Zo všetkých síl napol ruky i nohy a váhu tela presunul dopredu. Začal padať. Pripadalo mu to groteskne, keď sa mu začal prehrávať celý život. Nikdy tomu neveril. Tie reči o prehrávaní života v posledných pár sekundách života. Zrazu sa film vypol. Páska sa odtrhla a kotúč dopadol s tlmeným rachotom na zem. Ticho. To strašné ticho. Občas je prerušené kvapkaním kvapiek, ktoré sa rozbíjajú o dolámané telo. Prestalo to. Ešte stále prší, ale akosi čudno. Vzdialene. Naozaj ešte stále pršalo, no kvapky udierali do dáždnikov, ktoré v rukách ľudí vytvárali symbolickú striešku. Hlúčik ľudí oddelili len privolaní lekári. Tí však namiesto nosidiel už iba vytiahli veľkú igelitovú plachtu a zakryli ho.