čo by ste povedali

Nedávno som si vypočula takéto rozprávanie:

Minule, keď som nakupoval v Bille, počujem opakovane za sebou volanie:

„Dobrý deň! Dobrý deň!“...

 Nevenoval som tomu pozornosť, ale keď sa to ozvalo znovu a znovu a to za mnou, otočil som sa. Videl som tam jednu z tých prostitútiek, čo neďaleko nás bývajú – našu susedu... a to „Dobrý deň!“ bolo evidentne určené pre mňa. „Nejdete náhodou do...? spýtala sa . „Viete ja mám ťažké nákupy, nemohli by ste ma odviezť?“

Povedal som jej, že idem. Išiel som domov.

„Dobre, odveziem Vás.“ Zdalo sa mi nefér odmietnuť ju s tým nákupom len za to, lebo robí to, čo robí.

No a tak sme cestovali – približne tých desať minút - spoločne.

Taká mladá kočka. Pekná, trochu „šmrcnutá“ Cigánkou. 

Celý čas vedľa mňa jedla, čo nakúpila v tej Bille. A popritom nadviazala rozhovor. „Ďakujem Vám, že ste ma zobrali. A nemusíte mi vykať. Mám dvadsaťpäť.“

„No dobre, môžeme si tykať. Ja sa volám Jano“ „Ja sa volám ... “, a natŕčala ústa na zoznamovací bozk – to som sa ja začal oťahovať a keď pochopila, že bozkávanie nebude, pokračovala:

„Janko, a o nejaké službičky by si nemal záujem?“ no, aj keby som nebol   verný manžel, nemal by som záujem o niekoho, kto predtým hostil niekoho iného... a tak začal som jej vysvetľovať, že ja som ženatý a mám takú zásadu, že ženu nepodvádzam, som jej verný.

„Ale veď ona sa to nedozvie“ presvedčovala ma.

Pokračoval som, že aj keď možno by som sa dal prehovoriť, ja mám aj rozum a držím sa ho.

Zamyslela sa a  po úvahe sa spýtala: „A nemôžeš na chvíľu prestať používať ten rozum?“ ale už iste aj predpokladala moju odpoveď.

A to už sme sa dostávali na miesto, kde sme sa chceli dostať. A tak som jej povedal, že to takto robím. A dodal som: „Teraz ma s Tebou aj tak vidí množstvo známych a určite si budú myslieť, že som s Tebou bol.  Ale ja sa na to môžem „vy...“.

„Ale ja sa môžem aj skrčiť, aby ma nebolo vidieť“, povedala, aby mi nevznikli zbytočné problémy.

Lenže mňa to naštvalo. „Kľudne si seď, neponížim Ťa,  nebudeš sa ukrývať, aby si susedia niečo nepomysleli.“

Ale zato zaviezol som ju až domov, veď to je o niečo ďalej, ako bývam ja a predsa je tu menej známych, ktorí ma budú odsudzovať.  

Vystupovala dosť neochotne. Dobre sa jej so mnou rozprávalo. A, napodiv, aj  ja som si dobre pokecal.  Musel som jej napokon povedať, aby vystúpila, už je namieste. Keď vystupovala, ešte stále sa snažila komunikovať.

Ten niekto, kto mi to rozprával,  bol môj muž. Musím povedať, že sa vo mne miešali dve rôzne veci, keď mi to rozprával: obdiv a strach, nesúhlas, obava z rečí a problémov.

S troškou odstupu som sa zážitok rozhodla zverejniť.