Rozhovor na stanici

Priblížim Vám nezaobalenú diskusiu, ktorú som absolvovala na železničnej stanici v Žiline neskoro večer, takto asi pred rokom... s jedným strým deduškom:) bez dodatočných úprav...

Proste som tak vedľa neho sedela a zívala a čakala na vlak, keď so mnou z ničoho nič začal robiť intervjú...

Deduško: Si katolíčka?
Ja: Nie.
D: Evanjelička?
J: Nie.
D: A čo si?
J: Ja som ja.
D: A to ako? V čo veríš?
J: V seba.
D: Ale to nejde.
J: Verím v seba. To mi stačí.
D: Ale veď musíš v niečo veriť.
J: (záporne krútim hlavou a usmievam, ba smejem sa.
D: A z koho si prišla?
J: Z mojej mamy.
D: A ona z koho?
J: Z jej mamy.
D: No vidíš a takto prichádzame všetci z Matky Božej.
J: ...
D: Všetci máme rovnakého otca a mamu.
J: No to hej, ale nemôžem v nich veriť, lebo som ich nikdy nevidela.
D: Ale ako to? A scoju mamu?
J: No tú som už videla:)
D: Ale oni sú hore, na nebesiach...
(Starček vytiahne Bibliu. Krásnu, starú, ošúchanú a nej obrázky svätých a ukazuje mi ich.)
D: Toto je panenka Mária, ona je mama nás všetkých. Všetci sme z nej. Všetci sme bratia.
J: Hmmm...
D: A toto je Ježiš Kristus. On vstúpil do neba a teray ho tam obklopujú anjeli. A toto - to je Svätý Otec a Syn a toto nad nimi je Duch svätý - toho máme všetci v sebe.
J: ..to je pekné...
D: No, musíš v niečo veriť.
J: Veď ja verím...

(Nezmohla som sa viac ako na úsmev a keď ho deduško uvidel, ostal sedieť v zamyslení a predpokladám, že premýšľal o tom, aká je tá dnešná mládež bezbožná.)

Lenže mňa toto stretnutie naplnilo niečím nepopísateľným. Možno som konečne pochopila, že ľudia radi prenášajú zodpovednosť na niekoho iného a že to niekedy vôbec nemusí byť zlé.

Možno to bola len tá atmosféra studeného a unaveného večera, čo ma potešila. Ale odniesla som si z nej obraz viery, ktorá nestarne tak ako naše telo, viery v niečo, čo máme každý v sebe, bez ohľadu na to, ako to ten - ktorý z nás nazýva.

Ďakujem:)

---