Prebudená

...Úsmevy kvetov sa jej zamotali do vlasov keď bežala s Motýľmi odprevadiť pomarančové Slnko. Ľahla si do Trávy, nechala sa ňou hladiť a spoločne pozerali na purpurový bozk na oblohe, ktorý im Slnko zanechalo.

Ten svet bol jej. Zbožňovala ho tak ako on zbožňoval ju.

Prišiel Mesiac a spolu s ním aj Noc. Všetko to striebro sa ponáralo do hlbokej oblohy. Bála sa na ňu zadívať aby sa neutopila. Zavrela oči a nechala si Mesiacom šepkať tajné vyznania. Nad ránom ju zobudil tichými krokmi keď odchádzal. Zamávala mu na pozdrav. Obloha už bola plytšia. Prichádzalo Slnko a prvý ranný purpurový bozk. Poďakovala. Okúpala sa v chladnej rose a zahalila sa do svojej zamatovej nevinnosti. Bolo chladno. Chladnejšie ako kedykoľvek predtým. Okolo krku si ovinula krehkosť. Vstala a kráčala po lúke, ale len s pomocou vetra, ktorý ju nežne podopieral. Cítila sa slabá. Pomaly zdvihla oči k oblohe. Aha! Kométa! Bolestivo sa usmiala. Čo sa to deje?! Pocit, že je to všetko naposledy jej podlomil nohy. Spadla na zem. Snažila sa vstať, snažila sa nezavrieť oči, snažila sa povedať zbohom, snažila sa ...neumrieť. Vietor ju držal v náručí, Kvety si trhali lupienky, Slnko ju držalo za jednu ruku a Mesiac za druhú, Tráva sa načahovala pohladiť ju, Kvapky dažďa sa snažili prebrať ju k životu.
Všetci ju volali späť. Jej svet plakal, pretože ju zbožňoval tak ako ona zbožňovala jeho.

Horizont sa lámal ...až... prebodol ju.

Teraz žije v inom svete. Kúpe sa v kúpelni, lebo rosu vsiakol betón a slzy oblohy odtekajú kanálom. V tieni vyblednutých dní blúdi labyrintom myšlienok, spáva na posteli za ešte bledších nocí. Žije pod šedou oblohou, s trávou, ktorá mlčí a slnko na ňu ani nemrkne. Žije s výčitkou na perách: "prečo ste mi zničili sny?". Žije sama so šiestimi miliardami ľudí. Žije s vami...