na otázku prečo

môže byť nekonečne veľa odpovedí

On. (Ona. Ono.)

Nevedel odkedy, nevedel prečo...

Bol.

Inteligentný, mysliaci, a hlavne cítiaci.

Úplne sám. Tak nehybný, keď precitol.

Nie je to nič moc, taká tá nuda a nehybnosť.

Vymyslel.

Boh, Stvoriteľ... Hral hru samého seba so sebou...

A oddelil samého seba od seba.

Keď rozdelil, zabudol. 

Sústredil sa na seba po častiach. A tie kúsočky s vedomím začali vnímať to ostatné, to naokolo ako niečo nové a neznáme.

Bol „bez času“ a pritom sa stále premieňal. Premýšľal o  možnostiach... Skúmal nový výsledok. Prežíval.

To On,

on bol tou pristúpenou dážďovkou, ktorú na smrť umučila noha človeka. Človek bol tiež On. A cez vedomie človeka o tragédii dážďovky nič nevedel.

Bol baktériou, napadnutou vírusom, planétou Zem, bol bielou krvinkou, ktorá sa chystá zožrať votrelca a zahynúť...bol trávou, na ktorú dopadol kmeň spíleného stromu a bol aj stromom, ktorý bol spílený, a zároveň prežíval triumfálne pocity rubača, ktorý sa so stromom pasoval...

On v koži zaľúbenej ženy stretol „celkom náhodou“  neodolateľného muža, ktorý bol tiež On. On bol aj ich milovaným dieťaťom. Bol aj odstrčeným dieťaťom niekoho iného. 

Bol aj opusteným, nemilovaným žobrákom. Zakomplexovaným diktátorom. A učil sa vyrovnať sa so situáciou...

Cítil, prežíval životy. Radosť z pohladenia samého seba sebou samým. Bezohľadnosť a bolesť zasiahnutého cez dve vedomia. 

Skúšal nekonečne veľa možností. Skákal v čase späť a pozeral, čo sa stane, ak zmení maličkosť.

A cez niektoré tie vedomia hľadal, skúmal, ako to celé môže byť... vymýšľal odpovede na otázku

prečo je to celé tak, nie inak...