bez práce

bez práce

osobná zodpovednosť? šikovnosť?

...

Predstavte si, že nie je voľné ani jediné pracovné miesto. A máte sa zamestnať.

Robíte nekonečne veľa pokusov, posielate odpovede na inzeráty, píšete vlastné, platíte za ich uverejnenie, sledujete internetovú ponuku práce (napodiv nikdy nič nenájdete, ale skúšate), hovoríte svoju ponuku do rozhlasu do relácie „Trh práce“, obišli ste všetkých známych, celkom naslepo skúšate chodiť bez ohlásenia po firmách, inokedy to ponúkate svoju prácu cez telefón, ale stále Vás odmietajú:  Doparoma! Nedarí sa Vám nájsť si miesto!

A tí, čo miesto majú, na Vás hľadia, ako na človeka, ktorý je čosi menej ako oni, vnímajú Vás ako osobu, ktorá je niekým o hodne menej atraktívnym, ako sú oni. A sú presvedčení, že ak majú to atraktívne miesto, na ktorom sú uznávanými odborníkmi, tak potrebnými,  že je to rozhodne ich šikovnosť, usilovnosť...je to výsledok ICH GENIALITY.

Myslia si to ale presne len a len dovtedy, kým povedzme neskrachuje ich zamestnávateľ a o to miesto neprídu.

No, ale u nás je situácia iná. Sú tu voľné pracovné miesta! Primálo, jasné, ale! Napr. predavačky hľadajú na toľkých miestach...

Myslíte si, že keby sa o toto miesto uchádzal niekto, kto má dve vysoké školy, alebo čo aj jednu, že by si ho zamestnávateľ vybral? (Ale veď by spĺňal všetky kvalifikačné predpoklady...) Lenže on chce spokojného zamestnanca, ktorý mu neodíde, ak sa vyskytne miesto, zohľadňujúce jeho vzdelanie.

A  tak si ho nevyberie, ak má všetkých päť pohromade...

...

A toto je skutočný príbeh. Myslím, že nie je nijako ojedinelý.

Môj zamestnávateľ chodil po výstave, ktorá sa týkala oblasti, v ktorej pracoval a keď uvidel firmu, ktorá predáva montérky, spomenul si, že ich do svojej naliehavo potrebuje firmy kúpiť. Pri tej príležitosti  spoznal sympatického muža, ktorý sa mu tak zapáčil, že mu navrhol, že ho zamestná – potreboval vytvoriť v oblasti, z ktorej pochádza,  pobočku. Profesionálne správanie a obchodný duch tohto muža sa mu veľmi zapáčil.

Ibaže  tento muž nemohol okamžite skončiť prácu vo firme,  kde pracoval. Navyše bol aj zodpovedný, táto vlastnosť sa i môjmu šéfovi páčila. Niekoľkokrát môjho šéfa navštívil, aby dohodli podrobnosti svojho nástupu.

Raz doviedol so sebou aj svoju mladú priateľku - družku a spýtal sa šéfa, či by sa u neho nenašlo miesto aj pre ňu, je nezamestnaná... našlo sa, aj keď už nechcel zamestnávať dievčatá z obchodnej akadémie.

Teraz sa zaúča. Robí si potrebný kurz, lebo vzdelaním vôbec nevyhovovala.

Včera ale na porade v súvislosti s touto dvojicou nás môj šéf oboznámil so svojimi úvahami, že nie je vhodné, aby vo firme pracovali viacerí rodinní príslušníci. Spomenul, že na jednej pobočke jeho firmy zažil, ako boli pohádaní pán X s pani X-ovou, a nerozprávali sa...a navyše, ak vo firme pracuje pani Y-ová spolu so svojou dcérou, strácajú drahocenný pracovný čas tým, že dohodujú si, kedy pôjdu na cintorín na hroby – preberajú všetky súkromné záležitosti... a keď on nakričí na  jedného rodinného príslušníka, hnevá sa na neho aj druhý zamestnanec, ak je mu rodina. 

Myslím, že v tomto má ú-pl-nú pravdu: nie je to dobré, mám to odskúšané...je tam aj dosť iného, čo by som vedela ešte pridať.

Výsledkom je, že moja kolegyňa, ktorá šéfa nijako nezaujala, prijatá je, povedie pobočku. A ten muž, ktorý ho ohúril svojimi schopnosťami, ak náhodou nebodaj onedlho stratí tú pôvodnú prácu, bude si novú musieť veľmi ťažko hľadať. Lebo miest je len veľmi málo voľných. A stále sa prepúšťa. A možno dlho nebude voľné žiadne. Nech by to bol akokoľvek šikovný a sebavedomý človek, ak by to trvalo pridlho, stratí  všetko to svoje sebavedomie a  pre možného zamestnávateľa príliš už atraktívny nebude. Zamestnanie si bude hľadať o to ťažšie.