Československá literární komunita

Tak jako generace autorů před vámi, publikujte svoji psanou tvorbu. Podělte se o svoje názory a sbírejte zpětnou vazbu na svoje díla. Inspirujte se a učte od nejlepších.

Přidejte se

Nesmeli ani plakať

24. 11. 2004
2
0
2042
Autor
corrado

To všetko dokážu ľudia...

Jurij 8 r., Nataška 6 r. , Jelka 8., Oľa 7 r., Oleg 9 r.

 

Krčili sa pod stolom. Báli sa a vlastne ani nevedeli čoho. Nepoznali v rukách ľudí, ktorí na nich kričali nič, čo by im mohlo ublížiť. "Ako sú srandovne oblečení", pomyslel si Oleg a pozeral na čudne zamaskovaného muža v čiernej kombinéze, ktorý mal okolo tela akési valčeky a v ruke držal pušku. Tú Oleg už videl. Avšak to bolo v televízii, no teraz mal strach. Tak ako všetci v miestnosti. Nataška kľačala vedľa neho a chcela mu čosi pošepnúť, chcela sa ho opýtať, kedy pôjdu už domov. Bolo jej zima a mama ju určite bude už hľadať. Postavila sa a chcela odísť. Muž, na ktorého hľadeľ Oleg k nej pristúpil a pažbou samopalu AK-47 jej jediným pohybom rozsekol čeľusť a Nataška sa skĺzla k zemi. Tichý plač počuli všetci v miestnosti... Trvalo celých 5 minút, kým z rán na tvári malého dievčatka vytiekla takmer všetka krv a ona upadla do nenávratna... Oleg chcel strašne plakať, ale bál sa čo i len nahlas dýchať. Vonku začalo čosi strašne búchať a v miestnosti nastal zmätok. Muž v čiernej kombinéze ťahal telo Natašky za nohu po dlážke k východu, nechávajúc za ňou dvadsaťcentimetrov hrubú šmuhu od krvi. Jelke prišlo zle. Sedela na stoličke v kraji miestnosti a bola tam úplne sama. Vedela, že sa nesmie ani len pohnúť, ale keď vonku začal rachot, tak sa rýchlo presunula pod stôl a tam ostala najbližšiu minútu. Po tých šesťdesiatich sekundách dopadol na vrch stola valček, ktorý tam odhodil muž v čiernej kombinéze. Čosi nezrozumiteľne zakričal a Oleg pochopil, že to nie je valček, ale granát, ktorý v nasledujúcej sekunde roztrhal Jelku na kusy. V tej chvíli už Oľa, ani Jurij, ktorí tiež kľačali pod stolíkom, na ktorom si ešte pre chvíľou kreslili nevydržali a vstali. Neboli však jediný. Do miestnosti vtrhli ľudia. Ďalší ľudia s puškami. "Snáď nás zachránia," pomysleli si deti. Áno, tí ľudia ich prišli zachrániť. No muž v čiernej kombinéze i ďalší dvaja jeho "kamaráti" mali iné úmysly. Keď sa postavili prvé deti, začali po nich strieľať. Samopalu AK-47, ktorého rýchlosť guľky po vypálení je viac než 700 m/s, neunikol Oleg, ani za ním stojaci Jurij. Jediná guľka im prerazila hrudný kôš a Oli zlomila ľavú nohu. Oleg zomrel okamžite, Jurij ležal na zemi a plakal. Nevládal nahlas vzlykať, roztrhané pľúca mu nedávali ani dúšok vzduchu, iba plakal a triasol sa. Bál sa smrti, ale vlastne túžil, aby prišla čo najskôr. Prišla ešte skôr, ako sa k nemu priplazila Oľa a pohladila ho. Vlastne to ešte cítil.... Oľu strašne bolela noha, no nechcela zomrieť a tak sa tak aspoň tvárila. Ležala nehybne na zakrvavenom Jurjivom tele, kým jediným výstrelom do zátylku neukončil život muž v čiernej kombinéze... Na dlážke ležalo 5 mŕtvych detí, ktoré nedostali šancu na život, ani na dôstojnú smrť. Keď statný ruský vojak vynášal telo Ole von, plakal. Celú cestu si ju tútil k hrudi, akoby dúfal, že ju dokáže oživiť. Dokázal iba plakať...

 

Severné Osetsko, Beslan, september 2004

 

Česť pamiatke všetkých zabitých detí! L


corrado
26. 01. 2005
Dát tip
Neviem misty... ale spravili toto ludia? :o(

misty
26. 01. 2005
Dát tip
bohuzial :(

corrado
26. 01. 2005
Dát tip
:o( mám ešte jedno takéto dielo... je z Ázie, tsunami... ale je mi z neho tak smutno, že sa to sem neodvážim dať...

misty
25. 01. 2005
Dát tip
uz si spominam, co mi prebehlo po rozume, ked som to citala prvykrat...sme my vobec ludia?...

maia
27. 11. 2004
Dát tip
*

Death_cat0
26. 11. 2004
Dát tip
uh přešel po mě mráz , nevím jestli se to dá ohodnotit jako pěkný je to hrůza. Šíleně to na mě zapůsobilo

Na psaní názorů musíte mít ověřený email.
Sdílení
Nahoru