ajhľa, človek

Vytlačila som nákupný vozík a tlačila som ho k autu. Začala som nakúpené vykladať. Blížil sa ku mne  predajca Nota Bene, časopisu, ktorý distribuujú bezdomovci.

Pomaly, bez elánu, vliekol nohy za sebou. Vysoký muž, chudý, v strednom veku, alebo už starší? Kto by to vedel povedať, bol to typický bezdomovec...bezveký, strhaný. Zarastená, zaujímavá tvár, nie,  nebola škaredá. Bola to ale tvár bezdomovca. Ponúkal mi časopis.

...

Už dávnejšie si lámem hlavu, čím to je: Ľudia, predtým ako všetci ostatní, klesnúc „na dno“, sú pre mňa všetci niečím podobní.  Z ich existencie ani pri povrchom  kontakte nie je ťažké  „prečítať“, kto sú, ako žijú.  Čím sa to osud vryje do ich pohybov – do čoho vlastne – do pohybov, gest, do očí, do postavy, do oblečenia, čo ich to na prvý pohľad prezrádza?

...

Vynorili sa mi útržky z knihy, ktorú som nedávno čítala: Maličká knižôčka, s názvom „Depresia“.

Všetko do seba zapadlo.

Ako ťahal za sebou tie svoje potkýnajúce sa nohy, ako málo života v tom človeku bolo...aký bol špinavý, ako nevládal svoj časopis lákavo ponúknuť...Ako bol odrezaný od  nášho sveta, lebo bol odlišný, neatraktívne iný, špinavý, aj preto, lebo nám, zdanlivo úspešným hrozilo, že budeme musieť precítiť jeho tisíce tak ťažko riešiteľných problémov, a možno by nás trápilo, že ich nepomáhame riešiť.

...

nevedela som, že:

Chorobu zvanú depresia môže dostať človek z rôznych príčin. Vždy je to vážny stav.

(nie smútok, prechodné zhoršenie nálady a pod.)

Depresiu je možné liečiť. Je možné vrátiť chorému človeku silu a akcieschopnosť.

Depresia môže postihnúť kohokoľvek. Aj keď už prekonal veľa veľkých útrap bez ujmy... Nik dopredu nevie...

Jedným zo spúšťačov môže byť i to, že človek sa dostáva do osobných tragédií, či neriešiteľných problémov. Niekedy ho postihnú veľké rany osudu, a nič, a potom príde len nejaká nepríjemnosť, a to je tá posledná kvapka, ktorá ho vženie do stavu plného bezútešnosti, do „temného tunela bez svetla a bez konca“, kedy najlepším riešením sa mu zdá byť smrť. Nie je to vec vôle – je to príznak choroby.

Stráca pôdu pod nohami a mizne i jeho dôstojnosť.

Je ale možné takého človeka odsúdiť? 

K znakom choroby patrí, že postihnutý nie je schopný konať, nevie sa starať o svoju hygienu, veď na to všetko, vlastne na nič, nemá síl. Stráca sebadôveru, radosť zo života,  je nespoločenský a podráždený, nevie sa sústrediť, má poruchy pamäte...a prežíva pocity márnosti a zúfalstva,  bolesti a úplného vyčerpania. Niekedy ho trápia pocity vlastnej viny a to i vtedy, keď ani nie je možné, aby skutočne vinným bol.

Niekedy depresiou trpia alkoholici. Jasné, alkoholikmi bezdomovci často sú. Ibaže – nie je jasné, či alkoholizmus depresívneho človeka je príčinou depresie, alebo dôsledok, pokus prekonať neznesiteľnú situáciu inak, ako samovraždou.  

Je možné súdiť?

A koho? Toho, kto je v ťažkostiach, sám a opustený?