O pismenku

Tak toto clovek napise, ked sa zalaskuje.

O Písmenku (Peter Tomaščík) Venované hviezdam na nočnej oblohe a odvážnemu písmenku. Bolo to dávno pradávno. V dobách, keď ľudia boli ešte hlúpi a vôbec nepoznali abecedu. Kráčali si len tak po svete. Niekedy sa aj stretli, ale navzájom sa veľa nerozprávali. Nie preto, žeby nechceli. To nie. Ale oni sa ani nemali o čom rozprávať. Veď nevedeli čítať, ani písať, a tak toho o svete vedeli veľmi málo. A tak sa ani veľmi nerozprávali. Tak v týchto krutých časoch, keď ľudia nemali knižky, a tak nemali z čoho spoznávať múdrosť sveta, zľutovala sa múdra víla Sofia nad týmito nešťastníkmi. Rozhodla sa preto poslať na zem svojich pomocníkov písmenká. Zavolala si ich vtedy k sebe a takto im vraví: -Písmenká moje. My tým dobrým ľuďom musíme pomôcť. Veď je to smutné, keď len blúdia svetom a o ničom sa nerozprávajú. Určite sú smutní a nešťastní. Preto im musíme ukázať, že na svete je veľa krásnych vecí. Písmenká súhlasili, pobalili si veci, a vybrali sa na cestu. Keď ľudia uvideli písmenká, najprv sa zľakli. Čože to je? Nechápavo na seba pozerali. Čo s nimi? Nešťastne rozhadzovali rukami. No písmenká sa nezľakli. Nelenili, a hneď vyjaveným ľuďom ukázali, čo všetko s nimi môžu. Písmenko A vyliezlo na kopec. Potom zvolalo na ostatné písmenká. -Písmenko H, písmenko O a písmenko J, poďte rýchlo ku mne. A písmenká rýchlo pribehli. A tu ľudia s úžasom pozerali ako sa pred nimi zjavilo slovíčko AHOJ. Pozreli na seba, pozreli na písmenká. Čo to je? Spýtali sa písmeniek. To je slovíčko AHOJ. Ahoj, vravia si. Ahoj, odpovedajú. A zrazu sa cítia lepšie. Už sa môžu zdraviť. A keď sa zdravia, tak sa usmievajú. S úsmevom sa pýtajú písmeniek, čo to s nimi je. Písmenká sa znovu rozbehnú a poskladajú slovíčko ŠŤASTIE. -Tak toto je šťastie? Pýtajú sa ľudia. -Áno, vravia písmenká. No a takto to pokračovalo, až kým sa ľudia naučili čítať a písať. Keď už vedeli čítať a písať, tak im nerobilo problém rozprávať sa medzi sebou . A keď sa rozprávali, bolo im dobre, a boli šťastní. To sa však nepáčilo kúzelníkovi Knihožrútovi. Ten sa jedoval na to, že ľudia už niesu osamelí. Vôbec sa mu nepáčilo, že sa medzi sebou rozprávajú a sú šťastní. Rozhodol sa preto, že písmenká zo sveta ukradne. Ale nie všetky. Len niektoré. To kvôli tomu, aby ľudí poriadne pomotal. A tak uniesol všetky samohlásky. A svete vtedy nastal zmätok. Zo sveta sa stratila LÁSKA, pretože z nej zostalo len LSK. A to ľuďom už nič nehovorilo. Zmizla aj KRÁSA, ŠŤASTIE, DOBROTA, MILOTA. Dokonca aj z DOMOVU zostal lev DMV. Jedno z mála slov, ktoré na svete zostali bola SMRŤ. Ale tá ľuďom veľa radosti nepridala. No našťastie , ako čarodejník Knihožrút unášal písmenká A, E, I, O, U, Y, zabudol na jedno jediné malé písané písmenko a. To sa vtedy ukrylo v hlbinách slovíčka STUDŇA. Sedelo tam skryté a so strachom načúvalo, ako Knihožrút ukradol zo STUDNE U. Našťastie v tom zhone naňho Knihožrút zabudol. Keď však vyšlo na slniečko, a uvidelo tú spúšť, čo napáchal Knihožrút, vedelo, že musí ľuďom pomôcť. Že musí ostatné samohlásky oslobodiť. Preto sa vybralo na cestu k čarodejníkovmu čiernemu zámku. Keď k nemu prišlo, uvidelo tam mnoho ľudí aj písmeniek. Knihožrút tam stál na veži a učil ľudí načúvať zvuku štyroch písmeniek S, M, R, Ť. A ľudia čítali znovu a znovu. Smrť. To preto, že nič iné prečítať nevedeli. Tu však písmenko a dostalo nápad. Zavolalo písmenká P, L, C, H a T. A písmenko a im takto vraví: -Musíme sa dostať dnu a vyslobodiť ostatné písmenká. Písmenká súhlasne prikývli. Písmenko a sa postavilo do zrkadla, a zo zrkadla vyskočil jeho obraz. Potom sa písmenká zoradili za sebou a vytvorili slovo. Ľudia zatiaľ opakovali slovo SMRŤ, SMRŤ. Až keď sa malý chlapec v okuliaroch neotočil a neprečítal slovíčko PLACHTA. Keď to ľudia počuli, rýchlo sa otočili a tešili sa. Slovko ktoré poznajú! Plachta! A hneď ju aj priniesli, roztiahli a napli. Písmenká sa rozbehli skočili na plachtu a odrazili sa. Preleteli hlbokou vodnou priekopou až na hradby. Našťastie si ich čarodejník Knihožrút nevšimol. A tu zbadali na nádvorí k stĺpu priviazane písmenko U. Hneď k nemu utekali a rozviazali ho. - Je ti dobre U? Spýtali sa písmenká. U sa pousmialo a povedalo, že mu je dobre, pretože písmenko I sa nedalo, a tak čarodejníkovi zoslal z BIČU len BČ. Preto ho len priviazal k stĺpu.. - Kde sú ostatné písmenká? Spýtalo sa písmenko Z - V hladomorni, musíme ich odtiaľ vyslobodiť. Odpovedalo U Všetci sa rozbehli do temnice. Ale vchod bol zamknutý a na dverách visel obrovský zámok. Čo teraz? Zľakli sa písmenká. Ako sa dostaneme dovnútra? Veď nemáme kľúč! - Kľúč máme! Zvolá písmenko a, a poradí ostatným písmenkám ako sa postaviť. A tak sa K postavilo vedľa Ľ. Za nim si na schody sadlo unavené U a ne koniec sa postavilo Č. Ľudia ktorý videli písmenká cez okno, začali ponad hradby hádzať kľúče. Písmenká ich rýchlo zbierali, ale ani jeden z nich nebol ten pravý. Tu dostalo malé písané a nápad. Šeplo do ucha P a spolu sa postavili pred písmenko K. Tu zrazu vzniklo slovíčko PAKĽÚČ. Keď to ľudia zbadali, hneď im ho hodili. Písmenká pakľúčom odomkli dvere a vypustili na svet všetky samohlásky. Po tom, čo ľudia zbadali, čo im chcel čarodejník spraviť, zobrali metlu a Knihožrúta vyhnali. Odvtedy sa všetky deti v školách učia poznávať písmenká poctivo. Ale Knihožrút nespí a stále čaká na deti, ktoré nemajú písmenká radi. No a prečo sa toto všetko dostalo na papier? To preto, lebo som stretol veľké písmenko A, ako si to vykračuje po mojich knihách. Na dlhých nohách si za nim kráčalo N. Písmenko D stálo pri okne a hľadelo na dúhu. R si to len tak rachotilo na motorke. E si sedelo na kraji poličky. Malé J sa potklo o svoju nožičku a bodka sa mu odkotúľala až do rohu knižnice. Tam našťastie stálo K a novými kopačkami mu ho pomaly koplo späť. A bolo tam aj to naše malé statočné a. Presne to, ktoré zachránilo svet. A pre mňa tieto písmenká veľa znamenajú.

---