Alkohové tango

ALKOHOLOVÉ   TANGO

Človek sa vo väčšine prípadov hanbí za svoje pocity alebo si myslí, že sú primálo dôležité pre druhých alebo jednoducho chce žiť tak, ako druhí. Byť kýmsi, čímsi, mať prácu, veľa prachov na konte, chodiť si na dovolenky k moru, zastávať status šťastného a silného jedinca. Fajčiť drahé cigarety, popíjať tequilu alebo vlastniť aspoň chalupu v príjemnom prostredí malebného Slovenska, možno kdesi na Orave alebo niekde pánu Bohu za chrbtom. Tešiť sa z detí, že sú ako tak zdravé, múdre a tak podobne. Keď som už pri tom Bohu...

Nebyť dňa, keď som sa na vlastné pocity presvedčila, že Ježiš existuje, dávno by som týmto všetkým bola. Dokonca by som mala aj krásny náhrobok s nápisom Tu odpočíva v Kristu pánu naša milovaná dcérka...alebo...niečo poetické ( keď si už všetci stihli prečítať denník s neuverejnenými básňami... ) : kvety vädnú, roky sa míňajú, len láska zostáva...Páni moji, morbídna predstava, tie pochmúrne a okázalé slová. Radšej sa uspokojiť s milovanou dcérkou...to aspoň kvôli mamke...myslím, že akékoľvek som bola dieťa, akékoľvek by som mohla byť, myslím, tak sa to myslieva, ale aj úprimne hovorí, to hej, kvôli nej, kvôli mamke...bola by to pravda, bola by to úprimnosť, lebo ona ma skutočne ľúbila, aj napriek tomu, že som jej nepovedala pravdu o sebe hneď, keď to potrebovala vedieť, ale to by som vtedy bola potrebovala aj ja...No nedostalo sa mi toľko osvietenia, a preto sa to dozvedela tak strašne, tak hrozne neohrabane som jej to vtisla medzi oči... Keby sa to dalo vrátiť späť, vymazať posledné sprosté, prosté a kŕčovité minúty, polhodiny, polmesiace a roky, ach, dlhočizné ročiská útrap, skaly v pľúcach, preplakané osamotenia v prítmí sladkých bozkov pomaly prichádzajúceho šialenstva, ach tak, vrátiť sa o pár okamihov späť, radšej ešte držať zobák, neubližovať bezbranným, netrápiť tých, čo nás tak ľúbia, ale hlavne nie moju mamku...radšej pomaly prežívať svoje prchavé vzplanutia bolesti, držať na uzde svoj trasot kolien, ten nepremožiteľný pocit, že už – už...už musím vybuchnúť, zvaliť sa do priepasti, na chvíľu radšej zadržať svoj ťažký dych, ako keď sa vrhám do hlbočín, pocítiť tlak so všetkých strán, ale neuhnúť, vydržať, ešte jeden moment, jeden malý momentík...a bolesť i tlak poľavia... prestanem už klesať ku dnu, prestanem stúpať vyššie do schodov. Už – už...a potom už... už absolútne nič...úľava...viem, že príde, isto príde a odnesie ma na svojich záchranných krídlach kamsi ďaleko, kde už nebudem musieť nikomu ubližovať svojím...ach, svojím trápením, hlavne mojej mamke...ľúbiť ťa tak, mamka, ako ty ľúbiš mňa, ako mňa, mňa, mňa, tú nespratnú bytosť, potvorku, čo nechce poslúchnuť Krista a chce utiecť, odletieť, vediac však, že nemôže... kvôli tebe, mamka, lebo ty ma ľúbiš a ja sa bojím povedať, že aj ja teba...

V kúpelni som zabudla zhasnúť svetlo... nepísaný zákon – to keď dopíšem svoj trpký celodenný román bolesti, ľútosti, strachu, zapierania, klamstva, pretvárky a strašne mazľavej nátierky na svojom telíčku, keď pomaly prežujem miliónte sústo tohto celého obrovského kusa marazmu, čo sa vtieravo do mňa vkráda s každou nástojčivou minútou, ktorá sa núka prežiť, núti ma vtrhávať na dno svojich najhlbších dien a kričí, búcha do mňa netrpezlivo a znova... krúti sa okolo mňa celý padlý vesmír, od anjelov po démonov tichých i búrlivých nocí, to plahočenie na mňa dolieha s celou svojou váhou  a nedovolí sa nadýchnuť čistého, prečistého vzduchu, ktorý sa tiež v tom bláznivom kolotoči smrtonosnej vášne, hnevu a bezmocnosti utekať, načisto kdesi stratil, prevrátil sa celkom na ruby, padol v bitke ako slabý kráľ, úplne opustený tiež sa otravuje svojím zatuchnutým zvyškom, nedokáže už...už nedokáže povstať...nedokáže už...už ani trpieť...Tak veľmi by som chcela byť milovaná dcérka, tak veľmi by som chcela mať zdravé ruky, chcela by som sa s radosťou pozerať na tento smutný svet, chcela by som opäť tancovať a pamätať si čo najviac minút z tohto bláznivého kolotoča, ale hlavne...ach, chcela by som dokázať milovať ťa tak, mamka, ako ty miluješ mňa, moje znetvorené, škaredé bytie, robíš to tak krehko, nežne, takmer nebadane, tak, že to môže cítiť len tvoje skutočné dieťa... Som ja vôbec tým, čím som ? Som tým, čím mám byť ? Aj keď po dopísaní románu zabudnem zhasnúť svetlo? Aj keď potom zhorím od jeho desivej žiary, čo sa ženie divokosťou smrtiaceho blesku, rýchlosťou smršť spôsobujúcej sopky? Som ešte tvoje dieťa? Mŕtve zaživa, celkom umierajúce s vyhasínajúcim vzduchom, utopeným vo svojej čiernej, stvrdnutej krvi? Ešte stále ma desí východ slnka... (vtedy sa to stalo), ešte stále vidím na žltom umývadle stopy zločinu... zavraždiac svoju silu, svoju hrdosť a pýchu, svoju odhodlanosť a sľub...ach, sľub...tak si chcela, aby som žila, aby som sa smiala... Teraz, keď nosím pod srdcom svoje vlastné dieťa, viem, čo to pre teba znamená... Si tu ? Sedíš pri mne? Ach, mamka, pobozkaj ma, nech cítim, aká je tvoja láska... Ešte v tom našom starom dome...ešte stále tam umieram. Hľadím stále do zrkadla a s meravosťou v očiach siaham po žiletke... aspoň keby bola čistá, celkom nová, nie otcova...ako naschvál, otcova tupá žiletka... ostrou by to hádam tak nebolelo... Ešte stále si cítim tú teplú hladkú krv, ktorá mi steká po rukách, až celkom zaplaví moje prsty, krásne a nežné, čo sa vedia smiať... Ešte stále vidím tú svoju mŕtvolnú belosť, ošklivosť mojich čiernych rozpitých očí... stále vidím zúfalstvo a zároveň nezmyselnosť tejto krvavej obety, svoju hlúposť a svoju slabosť, cestu na krajší breh života. Ešte stále tak nepolapiteľne utekajúci život popri mne, že ho nijakovsky nedokážem zachytiť, vpiť sa doň, splynúť s ním v najdokonalejšej harmónii a nevidieť medzi ním a mnou deliacu čiaru... Ešte stále sa vraciam do starého domu a stále tam cítim svoju pochabú smrť, svoju zbabelosť a svoj zločin, revúci divo do duše ako ranené zviera...Ešte stále s každým novým úsvitom tam znova a znova chodím plakávať a bolieť samu seba...Keby som sa tak dokázala ospravedlniť, neubližovať svojim blízkym, keby sa to vôbec dalo ospravedlniť, panebože, keby sa dalo... Ako mi to môžeš odpustiť Ty, najväčší z veľkých, Ty, keď ja si to nedokážem odpustiť. Slabosť môže byť ľudská, ale tá drzosť a tá opovážlivosť... – kde sa to berie v človeku, kde je v tom kúsok ľudskosti? Iba  v náchylnosti na vzburu? V čudnej pomätenosti rozumu, zmyslov, zábleskov raja? Že raj! Po žiletke? Po takej desivej ceste sprevádzanej strachom, či ma vôbec budeš poznať, Pane? Áno, Pane. Raj. Tu a teraz. Pocit slobody a sebauvedomenia. Človek patrí na tento svet. Hoci nemá zrak, má ruky poznačené artritídou a už dávno nemôže byť tanečnicou. Patrí sem so svojou slabosťou, slepotou a hluchotou, so svojimi chybami, s tým, čo ho robí ľudským. Ale čo tu robí bez srdca? Kde ho má nájsť? Ktorú cestu si zvoliť, aby ho našiel, aby mohol povedať, ako to ešte ja neviem, povedať, zakričať, mami, milujem ťa, ľúbim ťa, už sa o mňa nemusíš báť, prosím , neboj sa, do raja prídeme potom. Teraz ťa ľúbim, tak sa neboj. Zhasnem to posraté nepodstatné svetlo, nech tu už nestraší, nech sa už viac nemusíme skrývať do susedov, do pivnice alebo do kríkov, nech už bude pokoj. Teraz ťa už ľúbim, to preto som ti nemohla povedať pravdu o sebe, o svojich pocitoch pred tromi minútami, ani predvčerom, ani pred tromi rokmi. Nedostalo sa mi toľko odvahy, toľko osvietenia alebo sa mi ho dostalo tak akurát, aby som sa skutočne nepobrala do svojho hrobu. Milovaná dcérka sa ešte musela naučiť milovať teba a svoju krásnu dcéru.

O samovražde som ti nemohla povedať skôr, to potom by bola plánovaná vražda, čosi, čo sa priečilo aj mojej drzosti voči Bohu a keby som ti to povedala iba teraz, aj to by nebolo dobré, lebo by som ti dnes hovorila zbytočne bolestivé slová a ja ti dnes hovorím, ó, a ako rada ti to hovorím, až sa za to neskonale obdivujem, kričím, že ťa milujem... Počuješ ma? Neplač, prosím. Láska je krásna. Láska nás naveky miluje a naveky zostáva. Tak už to dopíšem, svoj denný malý román, spoveď do denníka a zhasnem to svetlo, nech neruší... Odpočívajme v pokoji, láska zostáva.

Starý dom zhorel do tla. Svetlo, ktoré z neho vychádzalo, oslepovalo všetko živé a pálilo až do poslednej žilky, do posledného strnulého nervu. Vychádzal z neho zvláštny pach, pach smrti a dychčiaceho života, čo lapal po vzduchu, pach zmiešaný z plynu a všetkých citov, čo vydychovali prázdne pľúca...Bol to takmer konečný exorcistický akt, taký posledný a taký zbytočný, ako upálenie posledného kacíra, ako upečenie poslednej slobodnej slabiky, poslednej bodky za rozprávkou, posledný na tomto svete. Na tom druhom brehu si ešte otcovia zapália jednu sladkú cigaretu a pri opojnej teqiule si s Ježišom odtancujú svoje posledné tango...

Nech odpočívajú v pokoji. Kto si potykal s láskou, zvíťazil.