čierno-biely svet

V predstavách nosím aj ja čierno-biely svet.

I keď napokon si v ňom objekty prekrásne dofarbujem farbičkami.

Vo vopred vyhliadnutých líniách.

No žijem vo svete, kde sa farby miešajú. Zlievajú, spájajú a stáva sa, že výsledná farba je nepodarok. Nech sa snažím ako chcem. Nie tak dávno sa mi napríklad jasná červená zliala s čistou zelenou ... výsledkom bola farba špiny.  Neplánovane. A tak som pridávala farby podľa citu a nie podľa vysnívaných obrazov. Jasné, robím i machule. A niekedy vyberiem z pohodlnosti nesprávnu, škaredú farbu. Ale nie o tom chcem hovoriť.

Viem, ak priznám, že nie som schopná svoje farby uchrániť, neznie to dobre.  Ale ctím si pravdu:  Nedokážem.

Kdesi vnútri sa potom radím s niekým, kto je veľmi láskavý. Usilujem sa začuť jeho hlas. Usilujem sa, aby som neprehliadla, ak mi podáva niektorý z tých téglikov s farbami. Aj keď niekedy je to celkom proti pravidlám...Usilujem sa najmä, aby som pri prehliadaní výsledného obrazu zakúšala čo najväčší pokoj.

...

...za vojny ukrýval jeden úplne všedný muž iného človeka, o ktorom ktosi rozhodol, že má zomrieť v plynovej komore. Raz človeka, ktorý sa snažil odsúdeného zachrániť, predvolali na výsluch. Obrátili sa na neho takto: „Hľadáme človeka menom..., nevieš, kde by sa mohol ukrývať?“ Vedel. Odvetil: „...“. V súlade so svojím svedomím.