Československá literární komunita
Tak jako generace autorů před vámi, publikujte svoji psanou tvorbu. Podělte se o svoje názory a sbírejte zpětnou vazbu na svoje díla. Inspirujte se a učte od nejlepších.
Přidejte seVo vlastných rukách
Autor
obluda
"Čiara osudu tvojej dlane je mojou slepou uličkou. Oberáš ňou noc a saješ tmu," zúfalo som sa snažil vtesnať vagón pocitov z mojej hlavy na kus papiera. Zbytočne. Takú váhu papier neznesie - tak ako ďalších desať pred ním, aj tento sa rozsypal a skončil v koši.
V manželskej posteli som ležal sám. A tiež v nej ležala Lucia. Ignorovala ma a ja som robil to isté. Čo iné mi zostávalo... Dnes sa naša konverzácia obmedzila na dva krát dve vety. Prišiel som z práce a spýtal som sa či verí v osud.
"Nie, nevedela by som sa zmieriť s tým, že svoj život nemám vo vlastných rukách," odpovedala rýchlo a pohotovo.
Ako vždy.
"A keby som mal tvoj život v rukách ja?"
"Tak ti ho z nich vytrhnem."
A tým sa pre dnešok dialóg medzi nami skončil. Proste ma nasrala. Mohlo mi to byť jedno, ale nebolo. Pri konfliktoch a hádkach som si donedávna nahováral, že som flegmatik a mámpičista. Skutočnosť bola iná. Bol som trápny panák, ktorý si neuvedomoval, že zo seba robí idiota.
Ležala vedľa mňa a čítala knihu "Trénning egoistov". Asi kontrolovala či jej charakter spĺňa všetky podmienky. Som presvedčený, že áno. Ten jej drbnutý vnútorný pokoj mi liezol na nervy. Chcel som ju nasrať a rozhodol som sa, že budem trucovať. Napchával som sa v posteli zemiakovými lupienkami a mrvil som všade okolo. Chladnokrvne obracala stránky svojej biblie a mňa si nevšímala. Neznášal som jej apatiu. Neznášal som svoju neschopnosť nechať to tak. Otvoril som fľašu vína a stiahol som ju. Nemá rada, keď slopem, no dnes jej to, vôbec nevadí. Občas sa na mňa pozrela a počkala, kým si z jej tváre prečítam odkaz - "si pekne trápny" alebo "ty infantilný chudák". V globále som s ňou súhlasil a aby som jej to potvrdil, pustil som neskutočne debilnú hudbu - slovenský hip-hop. Odpor k tejto hudbe som prekonával len vďaka pocitu, že jej odpor je väčší. A ona? Držala osud vo svojich rukách. Stále nič, nič a nič. Otočená chrbtom mi dávala najavo, že tento boj prehrám, že ona sa ho nezúčastňuje. Vypol som rádio a hľadel som na jej zadok. V čiernych nohavičkách vyzeral úžasne. Ako v hocičom inom. Tu a teraz by som ju pretiahol. Vyšukal by som ju nasmrť a mal by som pokoj. Bol som nadržaný, no veľké šance som si nedával. Ani som si neuvedomil, že masturbujem. Chvíľu si ma nevšímala, no keď sa otočila a uvidela, čo robím, vyletela z postele a začala kričať ako pomätená:
"Ty úchyl, čo to do boha robíš?"
Zobrala si vankúš a zabuchla dvere.
Zostal som sám, s osudom vo svojich rukách. Vychutnal som si prekvapivé víťaztvo a tiež orgazmus. Spoločne chutia najlepšie.