nie si

            Sedím na lavičke. Cez dobodané nebo presakuje melanchólia. Je celkom zbytočná. V ruke držím fľašu, ktorá jej bola plná.  Teraz ma rozleptáva zvnútra.

Chcem chytiť farbičky a nakresliť dom a strom a teba s krivými nohami a rukami. A úsmevom zakrývajúcim celú čapatú tvár. (A roztrhať. A spáliť. )

Chcem sa hojdať na starej tatramatke. Chcem spadnúť a rozbiť si hlavu, chcem skončiť v nemocnici, chcem aby si prišla, doniesla mi banánik v čokoláde, ľutovala ma,  hladkala. (A ja by som ťa poslal do boha.)

Chcem sa schovať do tvojej postele a zobudiť ťa a dať ti štípanú pusu. Schovať sa pod perinu pred tvojim šteklením a smiať sa. (A pridusiť ťa vankúšom.)

Stratený medzi veľkými. V dave. Chcem nájsť tvoju vystrašenú tvár, chcem sa rozbehnúť, objať ťa najsilnejšie ako viem. (A detskou päsťou ti vraziť do brucha.)

            Chcem natrhať púpavu a so špinavými kolenami ti ju vložiť do rúk. A cítiť teplo. A teba. Chcem počkať na tvoj úsmev a bozk. (A zahryznúť ti do kože. Až do krvi.)

Potrebujem ťa! Chýbaš mi! Neznášam ťa! Vstal som a cez čiernu hrdzavejúcu  bráničku som odišiel preč. Cez moje dobodané nebo presakuje beznádej. Je celkom zbytočná.