Československá literární komunita
Tak jako generace autorů před vámi, publikujte svoji psanou tvorbu. Podělte se o svoje názory a sbírejte zpětnou vazbu na svoje díla. Inspirujte se a učte od nejlepších.
Přidejte seHitlerov pavuk
Autor
verbum
Len som tak nečinne ležal na posteli a mlčky hľadel do stropu. Malý zmrd si tkal v rohu bielej miestnosti lepkavú pavučinu a ja som mal akýsi zvláštny pocit, že sa mi zlomyselne škerí do ksichtu. Tmavé podozrievavé očičká sledovali každý môj nepatrný pohyb a snažili sa ho rýchlosťou svetla spracovať v tej prašivej hlavičke. Nič proti pavúkom, sú užitočné a dokonca aj prinášajú kvapky potrebného šťastia, ale tento maličký zmrd ma kurevsky sral. Z celej sily som fúkol do pavučiny a vychutnával si pohľad na vystrašeného drobčeka. Keď som si ho prezrel o niečo pozornejšie, zistil som, že mu čierny chrbátik zdobí výrazný krvavočervený obrazec v tvare hákového kríža.
„Ty vole, Hitlerov pavúk“ skríkol som od prekvapenia a neveriacky som si pretrel šedozelené oči.
Opatrne som priložil ukazovák na ľavej ruke k drobnému chrbátiku. Odrazu ten malý zmrd prudko vyskočil a zahryzol mi do prsta. Nahlas som zvískol a telo mi postupne zaliala prudká horúčava. Rýchlo som vzal do rúk svoju starú nokiu a vykrútil Dannyho číslo.
„Čau Danny, kurva musíš mi helfnúť. Sí jediný chalan ktorého poznám, čo sa ako – tak vyzná v pavúkoch. Poštipol ma taký krpatý hajzel. Na chrbte má niečo ako hákový kríž. Nevieš, čo to môže byť?“
„Aránea caedés. Pavúk zabiják. Hiterovi vedci na ňom pracovali dlhé roky. Snazili sa skrizit najjedovatejsie druhy co ziju vo volnej prirode. Našťastie ho fasouni nestihli nasadiť do boja proti spojencom. Vysledny produkt je päťkrát jedovatejší ako tarantula. Ako si k nemu preboha prišiel?“
„Neviem, doriti. Radšej mi povedz, čo mám robiť.“
„Najlepšie bude, keď sa upokojis, pomaly vezmeš do rúk pero a papier a napíšeš krátky rozlúčkový list. Vzhľadom na to, že neexistuje protilátka, ostávajú ti zhruba štyri minúty života.“
„Dúfam, že si robíš srandu“ skríkol som na Dannyho a odrazu som pocitil prudku nevolnost.
„Jasné, čo ma nepoznáš?“ nahlas sa rohrehotal, no ja som jeho burácajúci smiech vnímal už len z veľkej diaľky.
Posledné, čo som si stihol ešte uvedomiť bolo, že som sa stal pravdepodobe poslednou obeťou strašnej vojny.