Zivot 5

Minulosť Lucii nedovolovala zaspať. Celú noc premýšlala. O všetkom, čo prežila. O tých posledných dvoch rokoch, počas ktorých sa z jej života stala nočná mora. Bol to nekonečne dlhý zlý sen. Myslela, že sa nikdy neskončí. Ale predsa. Bože, je toho tak neskutočne veľa. Toľko vecí, o ktorých by som si v živote nebola pomyslela, že ich zažijem. A stalo sa to. Podarí sa mi na to všetko niekedy zabudnúť ? Budem niekedy môcť niekomu povedať úplne, úplne všetko, čo sa dialo a čo som prežila ? Budem to môcť urobiť bez toho, aby som mala výčitky, že tomu človeku ubližujem ? Prečo je také ťažké na všetko zabudnúť ? Vraj sa zlé spomienky a zážitky mozog podvedome snaží potlačiť a tak na ne človek zabúda... No v mojom prípade to tak zrejme nie je.

Opäť sa ponorila do myšlienok. Pripomínala si ten zážitok s Lukášom, ktorý večer vyrozprávala Petrovi. Vedela si ho živo vybaviť. Všetky detaily sa jej nezmazateľne vryli do pamäte. Pohľad v jeho očiach. Dotyk jeho dlane. Pocit hrôzy.. Strašná bolesť. Výraz jeho tváre.... Pamätala si úplné podrobnosti a kedykoľvek si na to spomenula alebo o tom rozprávala, bolo to, akoby to znovu prežívala. Nechcela, nechcela .... NIE !! Zmocnil sa jej ten istý pocit - pocit absolútnej bezmocnosti, zrady a špinavosti -, ktorý mala v ten večer. Roztriasla sa. Prečo ? Bože, prečo práve ja ? Prečo to spravil ? Prečo ? Kládla si tie otázky neustále. Asi na ne nikdy nenájdem uspokojivé odpovede, pomyslela si a zotrela si slzy. Ale to sa nedá.... Snažila sa prestať plakať, ale jednoducho to nešlo... V hrudi cítila namiesto srdca obrovský, strašne ťažký balvan... Bolo nad jej sily ho uniesť....A tá neznesiteľná bolesť... To sa nedá vydržať.... Bože,prosím ťa, pomôž mi.... Mám chuť si niečo urobiť. Prosím.... Bože, prosím ťa.... Nevedela tomu zabrániť.... Rútila sa..... Pomaly,pomaličky to na ňu všetko dopadalo ako dôkazy hanby a viny,ktoré sa nikde nestratia. Sú tu a to sa im nedá odoprieť.... Sú tu, aby ma zničili....

 

Peter bol iba v polospánku. Vedel, že Lucia s ním nebude chcieť hovoriť, tak sa rozhodol nechať to tak. Ale to,čo teraz počul, ho prinútilo "zobudiť sa". Lucia sedela na zemi pri posteli a strašne plakala. Nevedel, čo jej má povedať alebo, čo má spraviť, preto ju len objal. Odstrčila ho. V očiach mala výraz divej šelmy...

" Nedotýkaj sa ma !" zvrieskla. Nechápal, čo sa to deje. Ale Luci, veď ja som ti nič nespravil, snažil sa jej povedať očami. Nedokázal hovoriť. Úplne ho zaskočila tým, čo spravila. Za čo ho trestá ? Chápal to, čo sa jej stalo, ale nevedel jej pomôcť a práve to v tejto chvíli potrebovala zo všetkého najviac.

" Prosím ťa, dovoľ mi pomôcť ti. Nechcem ti ublížiť... Chcem len byť pri tebe," povedal Peter a pomaly sa k nej približoval. Pozrela naňho pohľadom plným hrôzy a strachu, no vystrela k nemu ruky a dovolila, aby ju objal. Pritisla sa k nemu. Plakala a modlila sa. Peter ju tíšil a plakal s ňou. Prečo jej nedokážem pomôcť ? To bola otázka, ktorá ho v tej chvíli trápila najviac. Položil ju do postele a lahol si k nej tak blízko ako sa len dalo. Stále ju objímal a ona sa nemohla utíšiť. Plakala až do úplného vyčerpania. Potom zaspala. Petrovi sa ulavilo. Myslel si, že spánok jej pomôže. No stále sa strhávala zo sna a očividne mala nočnú moru. Tak ju držal v náručí, modlil sa, aby spala pokojne a aby už bolo ráno.

 

Tá noc bola nekonečná. Peter ani oko zažmúril. Dúfal, že už bude všetko v poriadku. Bol vyčerpaný a nebol si istý, či by zvládol ešte jeden taký záchvat. Hm. Záchvat. Áno, bol to záchvat. Ale čoho ? Čo sa to s ňou dialo ? Nikdy by ho nenapadlo, že človek môže mať až takú traumu z nejakého zlého zážitku. Odišiel na balkón zapáliť si. Oprel sa o zábradlie a premýšlal. O tom, čo jej povie, keď sa prebudí. O tom, ako sa Lucia asi zachová. Prvýkrát mal pocit, že by si skutočne mohla nejako ublížiť. Pomaly dofajčieval a zmocňovala sa ho čoraz väčšia depresia. Jednu vec vedel celkom iste - treba to riešiť !!

Čakal, že keď sa vráti do izby, Lucia už bude hore, no ona stále spala. Chvíľu sedel pri nej a pozoroval ju. Potom sa šiel do kúpelne opláchnuť. Otvoril dvere a zmeravel pri tom pohľade. Na malej poličke boli fľaštičky asi siedmich druhov liekov. Prizrel sa im bližšie. Všetky boli prázdne. Skúmal názvy a zistil, že sú to buď antidepresíva, alebo tabletky na spanie... Na spanie... Kriste !! Koľko ich mohlo byť v jednej flaštičke ? Koľko toho vzala ? Prečo to spravila ? Rozbehol sa do spálne, priamo k Lucii do postele. Snažil sa ju zobudiť. Nepodarilo sa mu to. Spala ďalej. Priniesol pohár vody a oblial jej tvár v nádeji, že sa preberie. Nič. Skúsil všetko, čo ho napadlo, no výsledok bol nulový. Vzal mobil a rýchlo vytočil číslo 112. Oznámil adresu a  prosil, aby rýchlo prišli.

" Ale čo sa stalo ?" pýtala sa operátorka núdzovej linky.

" Moja priateľka pojedla nejaké tabletky na spanie a antidepresíva. Stalo sa to v noci. Nemôžem ju zobudiť. Prosím poponáhľajte sa." Z hlasu mu zaznievalo zúfalstvo.

" Naši ľudia by tam mali byť do desiatich minút. Bude to v poriadku."

" Ďakujem. Dovidenia." Zložil. Stále sa ju pokúšal prebudiť, no bez odozvy.

Nervózne sa prechádzal po byte. Zrazu zazvonil zvonček. Otvoril a vpustil dnu troch záchranárov. Prvý bol najstarší, tmavé vlasy mal kde - tu popretkávané šedinami a v očiach múdrosť a dlhoročné skúsenosti. Asi hlavný lekár, pomyslel si Peter. Druhí dvaja vyzerali podstatne mladšie, asi asistenti. Niesli nosítka a dve veľké tašky plné lekárskeho vybavenia. Všetci sa tvárili absolútne profesionálne.

" Je v spálni."

" Okej, porozprávajte sa, prosím, tuto s kolegom,potrebovali by sme nejaké informácie o pacientke."

" Samozrejme." Peter s jedným z mladších lekárov zostal stáť na chodbe a zvyšní dvaja sa pobrali k Lucii.

" Ako sa volá vaša priateľka ?"

" Lucia."

" Koľko má rokov ?"

" Dvadsať. V lete bude mať dvadsaťjeden.

" Dobre." Zistené informácia zakričal kolegom.  Odviedol Petra kúsok ďalej a pokračoval.

" Vedeli by ste mi povedať, kedy približne sa to stalo ?"

" No ja neviem, predpokladám že medzi desiatou a jedenástou, vtedy sa zavrela do kúpelne." Záchranár naňho spýtavo pozrel.

" Zavrela sa do kúpelne ?"

" No áno, potrebovala byť chvíľu sama."

" Aha, dobre, na to sa pozrieme neskôr. Mohli by ste mi ukázať tie lieky, ktoré vzala ?" Peter ho zaviedol do kúpelne a ukázal mu prázdne fľaštičky. Záchranár ich chvíľu študoval a niečo si hundral popod nos. Premýšľal a potom sa Petra opýtal :

" Vedela vaša priateľka, že tieto tabletky sa nesmú kombinovať, pretože môžu spôsobiť...."

" Fibriluje !" ozval sa výkrik zo spálne. Obaja sa z kúpelne rozbehli do izby. Záchranár priskočil ku svojim kolegom a začal monitorovať činnosť srdca, kým jej oni dvaja striedavo dávali umelé dýchanie a masáž srdca. Peter na to všetko pozeral s hrôzou v očiach. Bože, prosím, nech je to celé, len zlý sen,prosím, modlil sa. Po nekonečných minútach resuscitácie záchranár oznámil:

" Naskočila. Tlak 80/60 a ide hore."

" Dobrá práca chlapci. Rýchlo naložte ju na nosítka. Musí okamžite do nemocnice.Výplach žalúdka, rentgen hlavy kvôli prípadnému opuchu či krvácaniu. Treba ju dať na JIS-ku, neustále monitorovať funkcie srdca a pľúc..." lekár vysypal všetky tie informácie, akoby to bolo čosi celkom bežné. Peter sa nestačil diviť, čo sa to vlastne udialo rovno jemu pred nosom. Keď Luciu na nosítkach vynášali a ukladali do sanitky, z okien vykukla zopár zvedavých susedov a šepkali si, čo sa asi tak stalo.

" Chcem ísť s ňou," povedal Peter, keď ju naložili do sanitky.

" Ste príbuzný ?" opýtal sa lekár.

" Nie, ale som jej priateľ a žijem s ňou," trval na svojom Peter. Lekár si ho chvíľu premeriaval, ale usúdil, že nemá cenu strácať drahocenný čas tým, že sa s ním bude hádať.

" Dobre teda, naskočte. Keby sa vás v nemocnici pýtali, ste manžel."

" Jasné." Peter sa usadil vedľa Luciinho "lôžka" a držal ju za ruku po celú cestu do nemocnice.

 

Veronika sa hnala mestom ako blázon. Pri povolenej šesťdesiatke ju prekročila už po dvadsiatich metroch jazdy. Rútila sa 120tkou rovno do nemocnice. Prišla v rekordnom čase 6 minút. Rovnako dlho hľadala miesto na parkovanie. Po celú dobu ju zožierali obavy. Prečo to Lucia spravila ? Veď nemala žiadne vážnejšie problémy ? Žeby kvôli tej včerajšej hádke s Peťom ? Ale nie, to sa mi nezdá, to by neurobila... Dúfam, že je v poriadku, modlila sa. Keď sa jej konečne podarilo zaparkovať, rýchlym krokom vošla do nemocnice a odviezla sa výťahom na siedme poschodie. V hale našla sedieť Petra. Vyzeral absolútne zničene. Rezignovane si podopieral hlavu a durdil sa na celý svet.

"Ahoj. Ako je na tom ?"

" Ahoj. Neviem, ešte mi nikto nič nepovedal Odkedy ju priviezli, tak je stále na vyšetreniach. Nik ma tam nechce pustiť, pretože nie som jej príbuzný. Prekliata byrokracia !! Kvôli tomu mi nesmú nič povedať...." zlostil sa a to právom.

" Počkaj, skúsim to ja."

" Ako chceš, ale neuspeješ...." varoval ju.

" Uvidíme."

Veronika nasadila na tvári trpiteľský výraz, v očiach mala slzy a výraz maximálneho zúfalstva. Vykročila k recepcii.

" Prepáčte, mohli by ste mi povedať, kde leží moja sestra ?" opýtala sa sestričky poloplačlivým hlasom a zotrela si slzy stekajúce po tvári.

" Ste príbuzná ?" opýtala sa sestrička bez väčšieho záujmu.

" Som jej sestra. Povedali mi, že vzala nejaké tabletky a vraj...vraj....Bože, moja malá sestrička...Len to nie..." nedokončila a ukryla si tvár do dlaní.

" Ako sa volá ?" očividne neznesúc prejav akýchkoľvek citov.

" Lucia Tomkovičová," povedala Veronika a predstierala hlboký žiaľ.

" Izba číslo 258. Ak sú pri nej lekári, počkajte ešte vonku. Potom vám povedia, čo je s vašou sestrou..."

" Och, ďakujem, ďakujem. Budem vám do smrti vďačná... Ďakujem...." ä

" Nemáte za čo... Už by ste mali ísť," povedala sestrička a snažila sa Veroniky čo najskôr zbaviť. Tá prikývla,pousmiala sa a odkráčala. Vrátila sa k Petrovi a víťazoslávne oznámila :

" Izba číslo 258, poďte za mnou drahý švagor..."

" Čože ? Ako to ? Ako to, že ti to povedali ? Byrokratické svine. A ja vraj nie som príbuzný..."

" Herecké umenie, môj drahý, povedala Veronika, chytila ho pod pazuchu a spoločne vošli do dlhej chodby. Po celej dĺžke boli dvere. Dvere do izieb chorých. Bola to zmes rôznych príbehov rôznych ľudí, ktorých spája jediné - choroba. Náhodne sa ocitli na tomto oddelení. Každý z inej príčiny a s inými následkami... Zmes rôznych príbehov....Zaťažko im padlo uveriť, že Lucia, ich priateľka a partnerka leží v jednej z týchto izieb.... Že jej život teraz patril k tým ostatným príbehom a možno dopĺňal túto zmes o čosi celkom nové... Že aj ona patrí medzi tých ľudí, ktorý...

Prešli asi po stredu chodby a narazili na izbu číslo 258. Zvláštne, napadlo Petra. V ten deň sme sa zoznámili. Bolo to 25. augusta pred troma rokmi.

Veronika nakukla do izby a pokynula Peťovi, že môže vojsť.

Lucia ležala na veľkej posteli a obklopovali ju samé pípajúce prístroje. Ani jeden z nich nerozumel, ktorý na čo slúžil, ale boli radi, že sú pri nej a že žije. Každý si sadol z jednej strany postele a dlho sa na ňu dívali. Veronika ju držala za ruku a Peter ju hladil po tvári. Stále tomu nemohli uveriť. Ale práve v tejto chvíli, na tomto mieste ich tá skutočnosť ochromila : Lucia, tá Lucia, ktorú obaja tak dobre poznali sa pokúsila vziať si život. Asi mala problémy, o ktorých ani jeden netušil a nenachádzala iné výchdisko ako toto....

Bolo to, akoby mysleli rovnako, v tej istej chvíli na tú istú vec. Zdesene sa na seba pozreli a obom z očí hľadela rovnaká veta, ktorá im vzala reč : Lucia takmer zomrela.

---