don´t eat the smokin´ fish

no, toto je vlastne iba prvý kúsok... tie ostatné sa mi nechcelo písať... takže tak.

I.

Zvolen – Kremnica za päťdesiat minút.

Za oknom vlaku husto prší, kvapky obmývajú sklenú tabuľu. Predstavujem si, že je to obrovské akvárium, že domy, stromy a výpravcovia staníc, ktoré stretneme, sú nejaký zvláštny druh rýb. Nehnevala by som sa, keby som sa sama stala rybou. Viedla by som život plný premýšľania. Tiché myšlienky by som ťahala za sebou a pomaly ich strácala v nekonečnom mori. Hovorila by som iba pekné slová, špeciálne by som sa sústredila na ich zvuk. Spala by som s otvorenými očami a plietla hlavu iným rybám, iným ľuďom.
Počúvam monotónnu melódiu cesty a ide mi z nej prasknúť hlava. Normálne mi to neprekáža, ale teraz by som vraždila pre štipku ticha. Vlastne sa mi nechce ani pohnúť. Premýšľanie mi v posledných dňoch veľmi nejde. Vždy som si myslela, že život bude fajn, keď nebudem mať hlavu plnú strapatých pichľavých myšlienok, lenže teraz sa cítim akási príliš prázdna. Nie prázdna, ale nezmyselná. Aj keď: „Človek na tomto svete nie je ne to, aby premýšľal, ale na to, aby rozmnožoval svoj genetický kód.“ Práve teraz nevidím zmysel seba samej, keďže nemám vo zvyku rozdávať svoje čiastočky, svoj kód, len tak kade tade. Nič iné prospešné mne alebo svetu nie je možné. Lebo každá činnosť si to myslenie vyžaduje (rozmnožovanie genetického kódu vlastne tiež, aj keď k tomu niekedy prichádza bez rozmyslu, takže neviem, čo Mgr. Petra Beňová sleduje svojimi nepravdivými výrokmi).
Nechce sa mi putovať po kremnickom svete. Robím to len kvôli tomu koncertu. O.C. a jeho kapela. Pozval ma naň v predstihu, mesiac predtým ako pripichol oznam na nástenku v triede. Je to náš estetikár. Niekedy má celkom čudné nálady. Vtedy sa snaží zbaliť všetky ženské z triedy tým, že sa tvári aký je strašne nadržaný, čo v tých chvíľach bezpochyby aj je, rozpráva o bradavkách, pozýva nás k sebe do kabinetu a tak podobne. Všetky s ním tú jeho hru hráme, tvárime sa pobúrene, hanblivo, ale každá vie, že je to len tak. Okrem Katy. Tá sa niekedy pred koncom prvého polroka rozhodla, že ho bezmedzne miluje. Otravuje tým celú triedu a hodiny estetiky trávi tak, že sa buď červená, vyrušuje, smeje, alebo plače. Najviac zaťažuje mňa, pretože O.C. má privát vo vedľajšom vchode nášho internátu, z čoho usúdila, že sledujem každý jeho krok a musí so mnou tvrdo bojovať.
Môžem sa tisíckrát staviť, že príde. Bude tam hneď prvá so svojim arogantným výrazom v ružovo – tyrkysovom tričku a miliónom svojich pseudokamarátok. Vždy, keď prejde O.C. okolo bude sa tváriť, že omdlieva a tak, aby to počuli až na Jamajke, pošepká jednej zo svojich žien na život a na smrť, že ho miluje.
Keď ma sem O.C. pozval, sedela som na lavičke pred internátom a fajčila povečerovú cigu. Prisadol si. V to ráno som mu dala prečítať svoje literárne netvory. Chystal sa variť párky. Bavili sme sa o cigaretách, svete a o knihách. Potom mi poďakoval za literatúru a za odmenu ma pozval na koncert jeho kapely. Zatvárila som sa neurčito, lebo má byť v sobotu a to som doma vo Zvolene. Vedela som, že prídem, ale chcela som vyzerať nevyspytateľne. Ryby ma naučili, že nemusím vždy urobiť to, čo sa odo mňa očakáva. A keď to náhodou urobím, mala by som sa aspoň tváriť, že to nebude také jednoduché.
Cesta zo stanice je z kopca, trochu sa šmýka. Rozpustím si vlasy, nech mi naprší do myšlienok. Pekná prechádzka. Neviem, ako dážď vonia, ale mám rada, keď sa ma dotýka. Je to jediný dotyk, ktorému sa neviem a nechcem brániť. Nie je mi zima. Je mi príjemne aj napriek tomu, že mám mokré nohy. Cestou zbieram všetky kamene, čo len trošku pripomínajú rybu. Sú čisté. Dážď všetko zmyje, alebo aspoň z veľkých vecí urobí menšie a nenápadnejšie.
Pred kinom stojí zopár ľudí a O.C. Pozdravím ho a zapálim si cigaretu. Postavím sa ďalej od ľudí, ktorým sa musí venovať. Nemám rada prítomnosť neznámych, ak ich je veľa. Vedľa mňa sa postaví Dlhovlasý Kučeravec. Nepoznám ho. Nikdy som ho v Kremnici nevidela. Sleduje ma ako fajčím a dosť podivne sa usmieva. Napokon si vypýta oheň. Chvíľu uvažujem, či to nie je výzva pričarovať blesk, ktorý by udrel do nejakého blízkeho stromu. Podám mu zapaľovač. Koniec rozhovoru. Fajčí, sleduje ma a usmieva sa ešte podivnejšie ako predtým. Prikradne sa O.C. Kučeravca pozná. Obaja sa tak tvária, ale asi sa nepoznajú dosť na to, aby sa mohli baviť len tak o ničom. Pýta sa, či si nedáme pivo, je nealkoholické. Kučeravec pokrúti hlavou, dofajčí a odchádza. Ja poviem, že svetlé ani alkoholické veľmi nemusím. Kučeravec povie, že správne a stratí sa niekde v útrobách kina s nebezpečným názvom Partizán.
Ideme hore. Kata a jej družice sedia v prvom rade. Pozdravia ma a ja im kývnem, aby sa nepovedalo. Sadnem si niekam dozadu, kde už ku mne nedovejú jej reči. Len hudba, nič a hudba. Najprv hrá nejaká kapela z Prievidze. Konečne zistím, kde sa v tomto meste nabral Dlhovlasý Kučeravec. Je basgitarista. Rozmýšľam, ako by asi vyzeral, keby bol ryba. Či by vôbec zvládol byť rybou a či vie, aké je to krásne. Počúvam ich so zavretými očami, sústreďujem sa najmä na tóny Kučeravcovho nástroja. Spevák ma veľmi nezaujal, ani texty. Vlastne, keby nebolo Kučeravca, asi by som sa tvárila podobne znudene ako Kata a jej krúžok.
Prichádza O.C. a jeho kapela. Sú traja. Gitara, bicie, basgitara. Spev nemajú. Na začiatok sa O.C. ujme slova a všetkých víta: „ Som rád, že ste prišli. Tento koncert, alebo čo to tu je, by som chcel špeciálne venovať Dáške.“ Ešte ukáže prstom, aby sa všetky oči nalepili na mňa. Zahliadnem v diaľke Katin nenávistný pohľad. Pripadám si v tejto situácii mimoriadne trápne. Hľadím do zeme a vlastne hocikam. Určite sa červenám, našťastie je tma a asi to nie je vidieť. Napokon nájdem v hľadisku Dlhovlasého Kučeravca a snažím sa upokojiť pohľadom naňho. Keď si ma všimne, podivne sa usmieva. Opäť.
Hrajú naozaj dobre. O.C. mi raz povedal, že kapela je jediné, čo sa mu v poslednej dobe darí. Verím. O.C. je tiež basgitarista. Vychutnávam si každý tón znepokojujúcej hudby. Cítim sa neisto, teda, nie ja, cítim neistotu človeka, ktorý tie skladby zložil, znepokojenie, strach a vôbec.
Keď skončia, príde za mnou Kata. Nemôže tomu uveriť. Ako som jej to len mohla urobiť? To už za všetko na tomto svete nesiem vinu ja? Dozviem sa, že som sprostá kurva a, že ma plánuje zabiť. No fajn. Odpochoduje aj s družstvom svojich mažoretiek preč. Chvíľu počkám a odoberiem sa. Proti takým rečiam sa inak ako tichom ani brániť nedá.
Už neprší. Chodníky voňajú po daždi. Dážď vonia iba na chodníkoch. Načerpávam plnými dúškami nikotín. Objaví sa O.C: rozprávame sa len tak o ničom, že sa mi páčil koncert, boli výborní a pustila by som si ich aj doma v obývačke. O znepokojení, ktoré z tej hudby vychádza, mu nepoviem. Buď o tom vie, alebo nie. Kata nás sleduje z druhého konca ulice. Vyruší nás ktosi z tej prievidzskej kapely, že či nejdeme na pivo. Zatvárim sa celkom zvláštne, lebo neviem, či môžem ísť s nimi. O.C. sa ma spýta, či teda idem. Poviem, že dobre. Z budovy sa vyrúti celá hudobnícka spoločnosť. Kata nás ešte stále sleduje.
Sedíme pri najväčšom stole. Vedľa mňa je Dlhovlasý Kučeravec. Všetci pijú svetlé, len my dvaja tmavé. O.C. nás akože zoznamuje a každému rozpráva, že som jeho študentka. Zoznamovať sa takto hromadne je dosť hlúpe, lebo v snahe zapamätať si mená všetkých tých ľudí mi z hlavy vyletí meno Dlhovlasého Kučeravca. Zato všetci, čo to nezistili na koncerte, teraz už bezpečne vedia, že sa volám Dáša.
Bavím sa s Kučeravcom o všetkom a o ničom. Aký je život dobrý, zlý, neurčitý a tak. Vypýta si odo mňa číslo, ktoré mu nedám. Prečo sa všetci zameriavajú na čísla iných ľudí? O chvíľu sa premeníme na neurčité desaťmiestne čísla a nikto už nebude tým, kým by mal byť, ale tým, čo mu pridelí operátor. Keď sa už musíme nejak rozoznávať, prečo si každý nevymyslí nejakú charakteristiku samého seba? Každý by bol niečím a tí, čo nemajú ani štipku fantázie by mohli byť ľuďmi. Prečo Dlhovlasému Kučeravcovi nestačí, že som ryba, ktorá má rada tmavé pivo?
Potom sa odoberiem. Kremnica – Zvolen za štyridsať minút. Cesta späť je vždy akási kratšia. Aj keď je zložitejšia, predsa len je z kopca.

Pondelok v škole je tichý. Kata presvedčila všetky herečky, že je to moja vina, že som ju zradila. Celkom som si vychutnala stav, v ktorom ma nikto neotravoval hlúposťami a všetci si šepkali veci, ktoré som nepotrebovala počuť a vedieť. Na estetike striedavo zazerali na O.C. a na mňa. Našťastie mal jednu zo svojich nálad. Rozprával nám o tom, že zjesť zajaca je lepšie ako sex. Je to hlboký prejav lásky. Tváril sa pritom mimoriadne úchylne.
Potom si už na ten koncert nikto nespomenul. Kata riešila závažnejší problém. Ako sa pripravuje zajac.

---