Zámok Dúhy

„Otec? Sadni si, chcem sa s tebou porozprávať...“ Čakal som, že sa to raz stane, muselo to prísť. Vybral som fľašu 30 ročného vína, dva poháre a sadol si k nemu. Chvíľu sa pohrával so stopkou pohára a neprítomne hľadel von oknom. „Začni už“, vyzval som ho, inak by sa k ničomu nedopracoval. Viem aký je, vychoval som ho.

„Idem sa ženiť a ...“ skočil som mu do reči: „Viem, svadbu chystáme už 3 mesiace“

„Nechaj ma prosím ťa dohovoriť Idem sa ženiť a trvalo mi naozaj dlho než som pochopil, že Veronika je žena, ktorú naozaj milujem, chcem s ňou stráviť celý život, chcem, aby bola matkou mojich detí...“ odmlčal sa, pokiaľ som nalieval. Obaja sme vypili svoje poháre do dna, potrebovali sme to. On preto, lebo vedel, že sa dozvie to, čo som mu za 27 rokov jeho života nepovedal a ja preto, že som vedel čo mu musím povedať. Nalial som zas až po okraj.

„Viem, že sme aj so sestrou adoptovaný, nikdy si to netajil, koniec koncov, ťažko by si vysvetľoval kde máme mamu. Kde si dal vaše spoločné fotky, kam si ukryl spomienky na ňu...“ trochu si odpil. „Teraz sa ťa chcem spýtať, prečo?“

Tak a je to tu, musím s pravdou von.

„Pýtaš sa ma prečo si ma nikdy nevidel so žiadnou blízkou priateľkou? Prečo som sa nikdy neoženil?“

„Áno...“

„Keď som mal 19, boli sme s priateľmi na výlete na Pilkovom zámku Dúhy. V tom čase dosť leteli ľahké drogy. Z času na čas som sa s nimi zabavil aj ja... Nič zvláštne, tráva, halucinogénne huby, žiadna chémia. Bolo to tak aj na tom výlete. Prišli sme tam neskoro poobede. Prehliadky sa už nerobili, stihli sme sa len ubytovať a už sme sa „zabávali“. Bolo to celkom fajn. Spať sme šli až neskoro v noci.

Bol som smädný, na izbe nič nebolo a tak som chcel nájsť aspoň nejakú umyvárku, alebo niečo podobné. Všade bola tma a ticho. Po chvíli som začul odniekiaľ tlmenú hudbu. Potešil so sa, lebo kde je hudba tam sú aj ľudia. Nakoniec som našiel miestnosť odkiaľ vychádzala...

Potichu som pootvoril dvere, bolo tam tlmené svetlo a tá príjemná hudba vypĺňala miestnosť. Bola dosť veľká, stoly, stoličky, na stenách obrazy, socha v životnej veľkosti dievčaťa, tanečný parket.... Vtom som ju zbadal, stála v strede toho parketu. Bola ku mne otočená chrbtom. Mala na sebe šaty ako zo stredoveku, myslel som že je to nejaká zboristka ktorá si nacvičuje vystúpenie pre turistov. Zvolal som na ňu, ale nereagovala. Zostal som v pomykove, či sa mi len nezdá. Prišiel som bližšie, pomaly som začal načahovať ruku aby som sa jej dotkol, keď v tom sa prudko odtočila a zahľadela sa mi to očí. Akoby ma zasiahol blesk. Bola mladá, o niečo mladšia odo mňa. Dlhé kučeravé vlasy a zeleno - modré oči...  Mala ich vlhké, po lícach jej pomaly začali stekať slzy. Nechápal som čo sa stalo. Pozerala na mňa tak úprimne, s dôverou ako by ma poznala.

„Ani ma neobjímeš?“ spýtala sa jemným, krásnym hlasom. Trochu sa jej triasol.

Pristúpil som k nej bližšie a objal ju. V tej chvíli akoby všetko naokolo zmizlo. Vnímal som len ten nádherný pocit držať ju v náručí, cítiť vôňu jej vlasov. Začali sme tancovať nejaký tanec, nikdy predtým ani potom som ho netancoval... Tancovali sme tak celé hodiny. Ani neviem ako sme sa rozlúčili, pretože som sa prebral na to ako ma budili, že ideme na prehliadku zámku. Dosť ma to prekvapilo a tak som to bral iba ako sen.

Prehliadka bola v celku nudná ako tak poväčšinou býva. Bavili sme sa s kamošmi na sprostostiach, pozornosť som zbystril až pri týchto slovách: „Vchádzame do miestnosti slečny Pilkovej, jej príbeh je najpohnutejší z celého rodu Pilkovcov. Ako 17 ročná sa zamilovala do mladého sluhu zo zámku. Svoju lásku skrývali viac ako rok až pokiaľ ich neprichytil jej otec. V hneve ju nechal zamurovať do malej izby. Vraví sa že jej plač a vzdychy bolo počuť ešte takmer dva týždne. Po dvoch rokoch si jej otec uvedomil, čo spôsobil a preto ju chcel nechať pochovať. Podľa záznamov z rodinných kroník, keď ju pochovávali, upozorňujem že to bolo po dvoch rokoch, vraj sa jej podoba vôbec nezmenila a bola stále taká krásna ako v deň keď ju zamurovali. Je zaujímavé, že v deň keď bola uvrhnutá do nemilosti aj v deň poslednej rozlúčky bola nad hradom dúha. Jej otec sa tesne po pohrebe zbláznil. O neznámom mladom sluhovi sa záznamy nedochovali... Vraj spáchal samovraždu.

To sme už boli v strede miestnosti o ktorej hovorila.

„Ako vidíte, všade na stenách sú obrazy mladého dievčaťa, je to slečna Veronika Pilková. Túto miestnosť nechala vybudovať jej matka na jej počesť. Podľa legendy preto, aby sa raz za jeden ľudský život, mali kde stretnúť duše mladých milencov a pokračovať v ich nenaplnenej láske.“

S hrôzou som si uvedomil, že podobizne na stenách patria dievčaťu s ktorým som pretancoval predchádzajúcu noc.

„Legenda ďalej vraví, že keď sa tak stane, tak na soche slečny Veroniky sa obja...“ vtom zmrzla, zostala stáť akoby videla ducha „sa obja.. objaví krvavá slza na znak lásky“. Pozerala sa na Veronikinu sochu, ktorej na po líci stekala slza. Pomaly ustupovala k oknu a hovorila: „Ak sa tak stane, nad zámkom sa objaví dúha na znak toho, že ich spoločná láska stále trvá...“ otvorila ťažké drevené okenice a nad celým zámkom bola dúha...

„Vtedy som si na všetko spomenul, na našu obrovskú lásku, na naše sny, utrpenie... Vedel som, že ja som ten neznámy sluha, ktorý sa stále vracia, aby mohol byť s tou, ktorú tak veľmi miluje a musí prežiť celý jeden život, aby ju na jednu noc videl znova...“

Dopil som víno. Obaja sme mali slzy v očiach.

„Teraz už vieš, prečo som sa po inej žene nikdy ani nepozrel...“