Konce snov ( v parku )

toto je "zo šuplíka", 1998

V ten jesenný deň svietilo malé slnko. Zastierali ho mraky meniac tiene na svetlo, svetlo na tiene. Prechádzala sa len tak cez ulice mesta, prehŕňala nohami lístie v parku. Bol prázdny, bolo dopoludnie a ľudia ho obchádzali svojím neúnavným namosúreným pondeľňajším krokom. S rukami vo vreckách kráčala s očami pripútanými k zemi. "Mláky, blato, ech...nemám rada jeseň." Jeseň aj s tou svojou smutnou tvárou, neprestajne uplakanou...Cítila sa hlúpo. Prechádza sa tu po parku, rozbíja ticho svojimi krokmi, hoci mala byť celkom inde. Načo sem len chodila! V tento deň sa vôbec nemala zobudiť. Jej nohy ju však samé nútili ujsť, utiecť dnes od všetkého...Kiež by už nastal večer, keď opäť všetko ustane. Zdvihnúc oči zo zeme uprela zrak na okolité stromy. Šumeli vo vetre, ktorý z jej rúk robil kúsky ľadu. Pristúpila k fontáne. Chvíľu mĺkvo hľadela do jej vnútra oblepeného žltými listami. "Je prázdna, tak ako aj ja..." V ten deň nepršalo, no pripadala si zmoknutá. Chladné kvapky jej stiesňovali myseľ, mrazivo stekali po jej duši. Ako nepríjemný pichľavý dážď. Posadila sa na operadlo lavičky, nohy zložila na sedadlo. "Už ma nebaví bezcieľne sa prechádzať." Uprela zrak na neviditeľný predmet v diaľke. Chvíľu takto hľadela do prázdna, keď zaregistrovala ďalšieho návštevníka parku v tejto netradičnej hodine. Bol to pán v dlhom čiernom kabáte, mal čierny dáždnik, lesklé topánky. Jeho čierny zjav dokonale zapadal do atmosféry jesenného parku. "Čo ten tu teraz pohľadáva?" Nechala sa ďalej unášať svojimi myšlienkami. Neznámy muž sa približoval, krok za krokom, aj so svojou čiernou podobou. Vtom ju upútal farebný kus látky obviazaný okolo jeho ramena, ako malý ružový hadík tesne obopínal jeho pažu. Keď už rozoznávala jeho tvár, spozorovala na nej zvláštny výraz...pripomenul jej jesenné jazierko pokryté bezútešným jesenným lístím...Zaujalo ju, to je pravda, "ach, ktovie, kto to je... tento muž s trúchlivou chôdzou...". Keď míňal lavičku, na ktorej sedela, znenazdajky zastal, obrátil sa a pristúpil k nej. "Dobrý...", oslovil ju. "D-dobrý deň", zahabkala. - "Čo robíte teraz, tu v parku...?", príkro sa jej opýtal. "Utekám pred dnešným dňom", vyriekla po chvíli. - "Aha", hlesol. Jeho čudná reč ju udivovala. Po chvíli vyriekol: "Smiem sa Vás niečo opýtať, slečna?" V ruke húžval ten podivný ružový predmet - bola to ženská šatka. "Prirodzene", odpovedala. "Nuž, viete, ak už raz žena odíde, utečie pred všetkým, ako ste spomínali, je to nadobro?" Zaskočilo ju to. Čakala celkom odlišnú otázku, aj keď ten jeho výraz...zvláštne, ako smutno pôsobil. Ako to jazierko...v jeseni. "To závisí od dôvodu, ktorý ju k tomu prinútil", opáčila ticho. "Ďakujem, dovidenia", náhlivo vyslovil, zvrtol sa a odkráčal. Ostala teda sama, s ozvenou jeho skrúšených krokov, s myšlienkami ako rozlietanými motýľmi...čierny kabát, ružová šatka, šatka... "Dnes skončil pre mnohých ľudí nejaký deň, zmenila sa budúcnosť. Sny odumreli v dlhom boji, ktorý nedokázali vyhrať...", skonštatovala. Bránka parku zavŕzgala na pozdrav jej krokom smerujúcim ďalej.

---