Veršotep

vidím sa cez oceľový pranier
a všetky smeti
a všetky slané moria v očných žlazách
v zrkadle vidím svoju degenerovanú tvár
vidím svoju dušu a bojím sa jej
mám na perách nôž
vidím zvíjanie sa v slanom útočisku bez dverí
a chodba na konci zakliesnená do zemistej čiernej
diery na jednom konci vtáčej
javorový trojlístkový kar na klobúku starej matere
nikto nepočuje mliaskanie škrípajúcich zubov
v kamennom kŕči
nikto ma neľúbi kvôli láske
nikto sa ma nepýta, či budem šťastný,
ak za mňa položí svoj jediný úbohý ničotný náznak života
za mňa

šťastie meriam v zakalených očiach mojej mamy
a v zúfalstve obraciam veko
pod stolom slák
beriem do rúk slák a hrám na rebrách afrických embryí
žlčou napájam svoj zrak v noci
hviezdam nôtim občas pár akordov na
zamrznutom strachu robím korčuľami brázdy
aby som bol básnik nemám ani trochu krásy
aby som bol slávny nemám nič
som len a iba chudák a lakomý priateľ depresívny maniak Yan
ma pasuje za rytiera v mojej hlave
kde on je kráľ i zabijak
ta on každé ráno zakope na plexisklenú trubicovú odtokovú príklopku vedúcu k depresii

melancholik čierny je ten, čo spieva do hudby
melancholik žlté oči máva ten, čo počúva
nikto nepočúva čo vravím:
smútok drví
strach býva vo snoch zaklinený
modlitba sa plačieva
beznádej obmýva brehy

aby som bol básnik nemám prsty
režem ich hrotom pera
tečie voda
v zrkadle vidím svoj žilovatý jazyk
pery si hryziem upírím zubom
mám hrčku vzadu na tyle
implantovaný mechanický obvod miesto srdca
zvieram v čiernej dlani
rituálny závoj
slnko halí svoju tvár
anjel krúti krídlami radiálne vycentrovanými smerom k Stredu
ako cirkulárka nimi naznačuje (och bojím sa)
koniec
nekončím len kladiem na papier prvotnú myšlienku
pračloveka Yana

aby som bol básnikom nemám koniec
aby som bol koncom nemám začiatok
nemám dutú niť
svetlo zasvieť tmu ak vieš
svetlo zahas opar
keď už navždy kozľací jazyk vytrhnem
ako sa húževnato trepe prirastený k vnútornej žalúdočnej stene, zisťujem, že
láska nejestvuje