Disco munication

Upršaný piatok nedýchal ničím novým. Mokré ulice medzi starými činžiakmi sa hrali s našou psychikou a tak sme radšej skočili na pivo. Sedeli sme nad smradľavými pohármi a rozprávali si mimozemské trápenia, akoby sa nás netýkali problémy celého sveta. Ukryli sme sa dočasne do alkoholu.

"Vieš čo by som chcel?"

"Nie. Povedz."

"Chcel by som si v aute pustiť na plné pecky Placebo a najebať v plnej rýchlosti do stromu."

"Kurva... Poďme na výlet."

"A kam?"

"..."

Tváre za stolmi mizli a svet sa zmenil. Krutosť nabrala novú podobu a môj strach zo života sa stal diskomunikáciou. Prišli mi na um myšlienky na fantastickú smrť pod zakvitnutými stromami plnými života a jari. Húpal by som sa na svojom šáli za päť libier a mŕtvy by som toho možno povedal viac. Razilo by zo mňa pivo a môjmu telu by sa vyhýbali aj psy. Všetka hniloba by bola tak skutočná, až by ste si povedali: "Dobre urobil."

Potom prišiel starý Hermelín a chcel si potriasť mojou studenou rukou. Prostredníkom som mu naznačil, kam si tú ruku môže strčiť a jeho telo zmizlo. Celý svet mizol pred mojim prostredníkom. Myslel som na horiaci svet, na tvoje vlasy v plameňoch, na Veľkú Lásku, ktorá ma vyvrátila ako kyselý záprdok, keď aj červené ruže boli iba obchodný artikel.

"Našiel som si prácu."

"To je dobrá správa."

"Podrežem si žily."

"Buď opatrný."

"Fajn."

"Ľúbim ťa."

"Kašli na to. Ahoj."

"..."

Vzduch stíchol a nad mesto sa prihnali dlane mračien. Diskomunikácia zaplnila priestor pod hviezdami a psí štekot nás robil smutnými a ešte smutnejšími. Šli sme teda opäť chlastať. A objímali sme jeden druhého pohľadmi a objednaným pitím. Len nech nepríde ráno. Len nech nepríde ráno. Nový smútok by sme neprežili. Sme krehké kvety a dlho tu už nebudeme. Veríme v nebo. Zapíjame ho dúškami. Dlhými a smutnými ako naše tiene. Chceli sme skúsiť byť šťastný a pozrite teraz na nás.