Koledník

Mohol to byť deň ako každý iný, ale nebol. Tak ako počas tých vianočných sviatkov pred tridsiatimi rokmi, keď nás s otcom naša drahá matka nechala sedieť za prestretým štedrovečerným stolom samých dvoch a odišla za svojim milencom a už sa nikdy nevrátila, tak aj dnes nesnežilo. Fúkal silný vietor a ohýbal konáre stromov. Zopár z nich zlomil a teraz sa váľali po zemi ako odtrhnuté kýpte zošúverených starien.

Kráčal som popri starých domoch a vo vrecku teplého kabáta ma hriala mala semišová škatuľka, v ktorej sa ukrýval zlatý prsteň s tým najväčším červeným rubínom, aký sa mi podarilo nájsť v poslednom otvorenom zlatníctve. Viac ako ten prsteň ma hriala predstava toho, čo za ten prsteň dostanem. Ruku, a neskôr aj teplé roztúžené lono mojej milovanej Elvíry. Dnes som sa konečne rozhodol, že ju po desiatich rokoch hriešneho nemanželského smilstva, ako ona volala náš vzťah, požiadam o ruku.

Zastal som pred jej domom, pred ťažkou drevenou bránou a zadíval sa na druhé poschodie do okna jej malého jednoizbového bytu. Mala zažatú malú červenú lampu, ktorou sme si vždy spríjemňovali naše intímne chvíľky. Pobavene som si pomyslel, že isto roztúžene sama leží vo svojej pohodlnej posteli a myslí na mňa. Predstavoval som si jej nahé kypré telo, ako po ňom rukami blúdi a kráti si dlhú chvíľu samoty. Dnes som mal stráviť tento pre mňa najnepríjemnejší večer v roku so svojim otcom, ale v poslednej chvíli som sa rozhodol ináč. Otec si po dlhých rokoch samoty našiel milenku a teraz mi ju chcel predstaviť. Nemal som chuť vidieť dvoch starcov ako sa nežne cukrujú pri štedrovečernom stole.

Najrýchlejším krokom, ktorý mi dovoľoval môj zdravotný stav, som vyšliapal dve poschodia.

Zastal som pred dverami jej bytu. Započúval som sa. Z bytu vychádzala tlmená hudba. Spoznal som jej obľúbenú pieseň, na ktorú tak rada tancovala. Iba pre mňa. Pomaly som otočil kľúčikom a vošiel dnu. Stál som v tmavej chodbe a tupo zízal na obraz predo mnou. Moja drahá Elvíra dupkala v rytme hudby, jej obrovské nahé prsia sa natriasali ako dve veľké balóny a okolo nej sa krútil statný černoch oblečený v ženských čiernych pančuškách, na hlave mal nevkusnú žltú parochňu a oháňal sa ružovým perovým boa. Na nohách mal obrovské ženské topánky na tenkom podpätku.

Urobilo sa mi strašne zle. Nikdy som nebol žiadna padavka, ale z toho, čo som videl, mi bolo na zvracanie. Naplo ma, ale silou vôle som sa udržal. Vybehol som z bytu.

Ani neviem ako, sedel som za barom a lial do seba jednu whisky za druhou. Asi tak po šiestom poháriku som sa začal šialene rehotať. Toto sa mohlo stať iba mne. Ďalšie skurvené Vianoce. Otvoril som malú zamatovú škatuľku a obzeral si tú lesklú nádheru. Civel som na ňu ako na tú lokomotívu, ktorú som dostal vtedy v tie osudné Vianoce pod stromček.  Tak dlho som ju chcel, túžil som po nej, chodil som sa na ňu dívať do výkladu,  až som ju nakoniec dostal, ale pripadala mi ako výsmech. Myslel som si, že je to tá najdôležitejšia vec, bez ktorej by neboli Vianoce. Ako rád by som ju vtedy vymenil za mamu. Lokomotívu by som poslal namiesto nej tomu obstarožnému smilníkovi. Ale mama odišla, a tá plechová potvora mi zostala v rukách a svojim strieborným lesklým nárazníkom sa mi rehotala do očí: „Som tá najdôležitejšia vec, ktorú si na Vianoce môžeš priať.“ Teraz sa mi vysmieval ten prsteň s obrovským rubínom.

Hodil som barmanovi peniaze na pult, prsteň som vopchal do náprsného vrecka a vyšiel som von.

Pozoroval som vysvietené okná domov, v ktorých sa mihali pestrofarebné svetielka na stromčekoch. Veselo blikali a vyškierali sa mi. V ušiach mi znela melódia Tichej noci, ktorú sa snažili prekričať tóny obľúbenej Elvírinej piesne. Túlal som sa bezcieľne ulicami starého mesta. Mal som chuť zabíjať. Na rohu polorozpadnutého domu sa zrazu z tmy vynoril starý muž a vytrhol ma z mojich chmúrnych myšlienok.

„Dobrý sviatočný večer želám,“ pozdravil sa, akoby sme boli prinajmenšom susedia z jedného poschodia. Mal som chuť vybiť si na ňom všetku zlosť, vo vreckách kabáta som zatínal päste.

„Uhnite mi z cesty,“ precedil som cez zuby a ramenami som ho odsotil nabok. Zachytil som pohľad jeho smutných stareckých očí. Musel som zastať a otočiť sa. Nemo sa na mňa díval. Vo svetle pouličnej lampy sa v jeho oku zaleskla slza.

„Prepáčte, pekné Vianoce,“ podával som mu ruku na znak zmierenia.

Vystrel ku mne trasúcu sa vysušenú kostnatú ruku a z jeho očí sa začali kotúľať obrovské slzy dojatia. Bol som z tejto reakcie úplne vyvedený z miery. Mal som sa usmiať a odísť pokojne preč. Namiesto toho som sa počul, ako ho pozývam na kapustnicu a zemiakový šalát s rezňom. Radostne prikývol. Vtedy som si všimol jeho ošumelý výzor. Starý ošúchaný kabát prežil už dobrých pár zím a dal by som krk na to, že som taký podobný videl na starých fotkách ma mojom pradedovi.

Kráčali sme ticho ulicou. Začalo snežiť. Dotieravé snehové vločky mi narážali do tváre. Starký sa smutne za mnou vliekol. Chcel som nadhodiť nejakú zmysluplnú tému na rozhovor, ale nič mi nenapadlo. Tak sme len stále mlčali. Modlil som sa, aby sme našli nejaké otvorené bistro, kde by som do seba rýchlo nahádzal nejaké jedlo a mohol som konečne poslať starčeka kade ľahšie. Ale nestalo sa. Ako naschvál, všetky boli zatvorené. Pokrčil som plecami na znak rezignácie a starký si povzdychol. Podal mi trasúcu sa ruku na rozlúčku, ale v jeho očiach som videl malý plamienok nádeje, že ho predsa len niekam pozvem...

Zmrazenú pizzu som vopchal do mirkovlnky, zalial som dve šálky čaju a štedro som ich doplnil rumom. Starký si veselo pospevoval koledy vo vani plnej peny. Občas som nahliadol do kúpeľne a pri pohľade na jeho  staré zošúverené vychudnuté telo, ktoré si veselo do taktu špliechalo rukou do horúcej vody, som sa zamýšľal nad tým, ako málo stačí k radosti takémuto obyčajnému človeku. Len trocha teplej vody, dobrý čaj a kúsok teplého jedla.

Zo skrine som vybral svoj kabát, ktorý som už dávno nenosil. Vytiahol som aj čisté spodnú bielizeň, teplé ponožky a pletený pulóver, ktorý mi uplietla Elvíra.

Pizza bola gumená ako podošvy od starých topánok, ale starký ju usilovne prežúval a zapíjal obrovskými hltmi čaju. Odniekiaľ som vyhrabal staré vianočné koledy a dokonca aj malý umelý stromček s drobnými svetielkami, ktoré menili farbu. Ponúkol som starca pravou kubánskou cigaru. Spokojne sme v tichosti bafkali a pozorovali hru svetiel na stromčeku. Do nízkych hranatých pohárov som štedro nalieval kvalitnú whisky, ktorú som si nechával na zvláštnu príležitosť.

Atmosféru pohody narušovali moje myšlienky na Elvíru. Zalial som ich ďalším pohárom, ale vždy sa znova vydrali na povrch. Zaškrípal som zubami a pevne zovrel pohár v ruke, až mi v nej praskol. Malé črepinky sa mi zaryli pod kožu a z prstov mi vytekali pramienky krvi. Zahrešil som a šiel som si ju umyť. Vo dverách kúpeľne som sa zrazil so starčekom. Ani som ho nepočul prichádzať. Chytil mi ruku a uprene sa mi díval do očí. Bolo to zvláštne. Na krátku chvíľu som akoby prestal existovať a stratil sa v jeho modrých očiach. Keď mi pustil ruku, znova som precitol. Pozrel som sa na svoju ruku. Už nekrvácala. Ostali mi na nej iba drobné, zahojené  ranky. Moja podvedená duša však stále krvácala. Moje mužské ego bolo skopané ako prašivý pes a kričalo nenávisťou.

Nechcel som už mať s tou sukou Elvírou nič spoločné. Prekvapenému starcovi som podaroval prsteň s rubínom. Poradil som mu dobré zlatníctvo, kde mu zaňho dajú pár tisícok.

Hodiny na neďalekej kostolnej veži odbili polnoc. Sedel som rozvalene vo svojom kresle a starček sa pri pohľade na zásnubný prsteň rozhovoril o svojej mladosti. Rozprával mi o svojej nešťastnej láske k  Isabel, o tom ako bojoval na fronte počas prvej svetovej vojny, síce už zdatný štyridsiatnik, ale stále slobodný a verný svojej láske. Občasné potešenia tela v nevestincoch k tomu nerátal – dušou nikdy nezhrešil. Nikdy žiadnu inú nemiloval. Oči sa mi občas zatvorili na kratšiu dobu, ale po chvíľke mirkospánku som ich znova otvoril a počúval ho. Bol som síce už riadne opitý, ale počas jeho monológu som postupne  zisťoval, že chudák starček to už má v hlave riadne pomotané. Fakty, ktoré opisoval síce sedeli, ale reálne ich prežiť nemohol. Bol už síce riadne starý, takmer neurčitého veku, ale podľa toho, čo mi tu rozprával, by už mal niečo cez sto. Nechal som ho tak. Veď nech si len porozpráva. Starcov monotónny hlas ma uspával. Jeho rozprávanie o Titanicu, na ktorom zahynula jeho milovaná Isabel, keď odchádzala od neho za lepším životom,  vplávalo do môjho sna.  Krásna Isabel stojaca na palube lode sa zmenila na moju Elvíru, ktorá objímajúc tučného černocha v ženských šatách mizla v hlbinách studeného oceánu. Díval som sa na to odniekiaľ zhora. Čím hlbšie sa vnárala, tým viac som cítil v mojej ubolenej duši  zadosťučinenie.

Nadránom, keď  som sa prebudil, ma bolela hlava. Rozhliadol som sa po izbe, v ktorej bolo ešte šero. Svetielka na stromčeku stále blikotali a svetlo z nich sa zarezávalo do mojich ubolených očí. Dlho som si ich šúchal prstami. Znova som sa poobzeral po byte a snažil som sa spomenúť si na včerajší večer. V popolníku boli zastrčené dve ohorky z cigár, na zemi sa váľala prázdna fľaša a rozbité črepy z pohára, na gauči ležala poskladaná, nepoužitá pletená prikrývka. Starec tam nebol. Pomaly som sa postavil, ale zatočila sa mi hlava, tak som si sadol späť.  Zakričal som na neho. Myslel som si, že sa šiel znova vykúpať, keď ho to tak včera tešilo, ale nik mi neodpovedal. Premohol som sa a znova som vstal. S naliatym pohárom v ruke som prehľadal celý byt, ale po starcovi tam neostal ani zápach zatuchliny ktorou páchli jeho šaty, ktoré si na sebe nechal napriek tomu, že som mu dal čisté.

Vrátil som sa späť do obývačky a doplnil si takmer vypitý pohár whisky.

Usilovné mihotanie svetielok ma riadne vytáčalo. Ešte viac sa mi z neho krútila hlava. S prižmúrenými očami som opatrne pristúpil ku stromčeku. Pod jeho umelými konármi som zbadal zlatý okrúhly prívesok na retiazke. Vzal som ho do ruky a dvoma prstami jemne stlačil po bokoch . Prívesok sa roztvoril. Vo vnútri bola zožltnutá, kedysi čierno-biela fotografia krásnej tmavovlasej usmiatej ženy. Odpil som si poriadny dúšok a lúštil nápisy  na ľavej strane prívesku. Alkohol mi zostal kdesi v polovici hrdla a silno stisnutý pohár mi praskol v ruke, keď som si na ňom prečítal ozdobným písmom vygravírované meno Isabel a pod ním malými číslicami rok 1911.