Kapitola I.

Prebral som sa. Moje krvavé ruky boli zviazané v putách a pripnuté k reťazi na strome. Začal som si obzerať okolie. Bol som v nejakom lese plnom hrobiek. Vial stadiaľ nádherný pokoj. Ale keď som sa započúval do okolia, začal som pociťovať hrôzu. Otočil som sa, koľko mi to dovolili reťaze, a zbadal som čiernu masu približujúcu sa od horizontu.

Spomenul som si, že som zajatec, i keď neprávom. Niečo som mal odkázať, ale nik ma nevypočul. Viac si nepamätám. Ani svoje meno. Bolí ma hlava...Neviem si na nič spomenúť...

Zrazu som začul zvuk meča, tak som otvoril oči. Bolo šero a ťažko som rozoznával detaily jeho tváre. Zahnal sa mečom. Ja sa predsa smrti nezľaknem. Pozeral som sa priamo pred seba a nevydal žiaden hlas. Potom som zacítil uvoľnenie rúk. Presekol mi putá a povedal len: "Poď!" Bol vysoký v zelenom plášti, ktorý mu pri chôdzi vial za telom. Keď kráčal, ledva som za ním stíhal.

Došli sme k plotu. Tam sme zazreli obludné tváre škretov, golemov a iných potvor. Už boli celkom blízko a očividne šli narušiť ticho toho miesta. Spýtal som sa svojho sprievodcu, kde vlastne sme. Začudovane sa na mňa pozrel a spýtal sa, či si naozaj nič nepamätám. Povedal som mu, že len viem, že som bol posol s nejakým dôležitým tajomstvom. Povedal mi: "Toto je prastaré miesto. Miesto, v ktorom panoval súlad elfov i trpaslíkov. Posvätné miesto." Potom sa odmlčal. Videl som, že ho rozčúlilo to, čo sa chystá zvonka. Tá hrôza dvíhajúca vlasy na mojej hlave.

Stále som si nevedel spomenúť, prečo ma uväznili a omráčili...

Mierili sme k plotu a neznámy mi prikázal rýchlo preskočiť a utekať pred týmto šialenstvom. Že on sa to pokúsi zabrzdiť.

Ako sme k plotu dobehli, obaja sme zistili, že na útek je už príliš neskoro. Necelý kilometer od nás bola prvá rada oblúd. Bolo mi z toho všetkého zle a stále mi dunelo v hlave.

Neznámy ma rýchlo schmatol za ruku a bežal so mnou cestou uprostred lesa. Pribehli sme na opačný koniec, kde bol miesto dreveného plota kamenný múrik. Kde nastala táto premeno, to som si v tom zmätku nestihol uvedomiť. videli sme, že útek ani z tejto strany nemá zmysel. Rozbehli sme sa doprostred lesa. Ja som bežal k jednému vyhliadnutému stromu. Vtom ma oslepila žiara.

Keď som zaostril, nevidel som TO pomedzi stromy. Tak som rýchlo vyliezol na strom. Uvidel som obrovskú klietku so zlatým fénixom. Bol krásny, ale strašný. Vtom som si spomenul, že som mal ísť všetkých varovať pred strašnou krásou. Vtedy sme ešte nevedeli, čo to je, len sme vedeli, že musíme konať rýchlo.

Kto my? Na to si zase nespomínam...

Vtom som si uvedomil, že som sa zamyslel a neznámy tu nie je. Začal som sa obzerať. Posledné miesto, kde som ho videl bolo... Áno, to bude ono. Bude tu niekde tajná chodba, lenže kde?! Všimol som si symbol strachu, úteku a zloby. To by mohlo fungovať. Lenže najprv zistím, čo mienia vykonať tie obludy s fénixom na čele.

Videl som všetkú tú hrôzu. Od bolesti, hnevu a znechutenia sa mi objavili v očiach slzy. Vypustili fénixa, ktorý vzlietol do výšku a začal chŕliť skazonosné plamene. Zapálil stromy, ktoré tam boli celé veky. S hrôzou som si uvedomil, že aj ja sedím na strome. Snažil som sa nenápadne a potichu zliezť, lebo okolie bolo mŕtvolne tiché. Žiaden vták, žiadne zviera. Pribehol som k hrobke so symbolom a dúfal, že sa nemýlim. Stlačil som symbol a otvorili sa tajné dvere. Akoby som vopred vedel, čo mám robiť. Divné...

Tam ma už čakal neznámy s otázkou v očiach. Čo som mu mal povedať? Že všetko naokolo horí? Len mi vypadli dve slzy z oka a pokrútil som záporne hlavou. Na viac som sa nezmohol. Tak ma chytil za ruku a začal ťahať dovnútra. Zavrel tajný vchod a začali sme utekať.

Priložil si prst k ústam a započúvali sme sa. Počuli sme mohutný výskot a ryk. To sa asi tešili tie obludy. Potom sme utekali Ďalej a vyhýbali sa rôznym starým nástrahám, prepadliskám...Jednoducho, sám by som bol mŕtvy.

Toľko vecí som sa ho chcel spýtať. Kto vlastne som, čo tu robím, prečo práve ja, kto ma vyslal, kto je on, kde sú všetci z toho lesa, kto je náš nepriateľ...Na nič som si nepamätal...