Čakanka

Chcel by som Váženým čitateľom priblížiť jedno veľmi pekné dielo, ktoré som žiaľ našiel na internete len veľmi ťažko. Práve to je dôvod, prečo ho chcem čitateľom poskytnúť lepšie. Je to dielo od p. Ľudmilky Podjavorinskej a verím že sa Vám bude páčiť. Prajem príjemný zážitok.

ČAKANKA

Ľudmila Podjavorinská


Čože to slnko znad hory
tak smutne sadá za zory,
za zory, zory belavé,
za chmáry, celé krvavé?

Nie sú to zory belavé,
ani sú chmáry krvavé,
lež sú to v zbroji schystaní
tí ľúti Turci-pohani.

Valia sa, valia horami,
zmiluj sa, Bože, nad nami!
Valia sa z dolín po strane,
a mladô-starô k obrane.

Lúči sa smutná mamička,
lúči sa s bratom sestrička:
„Ach, nechoď, brat môj milený,
mesiačik v zlom je znamení!

Veď nemám mamky, tatíčka,
len teba, svojho bratríčka,
ak bys mi umrel za mladi –
ani mne žiť sa nesladí!“

„Neboj sa, sestra milená,
mesiačik dobre znamená,
Boh sám mi bude ochranou,
zastaviť Turkov-pohanov.

Keď húska divá poletí,
vyjdi mi, vyjdi v ústrety,
ma čakaj večer, zrána, hej,
tam na cestičke krížovej.“


Rok celý si ho čakala,
dňom-nocou za ním plakala,
za jara, v zime,
bratovi chodí v ústrety,
cestičkou chodí dobrou-zlou,
s dušičkou súžbou boľavou.

Letela húska divoká:
„Čakajže, ešte do roka,
alebo aspoň do jara –
Boh sirotu si obstará!“

Lastovka zjara šveholí
od mora rodných do polí:
„Čakajže ešte k jeseni –
Azda sa, azda premení...!

A keď už prešli tri roky,
čo vo svet zašiel široký
(na srdci žiaľ i pokora),
krkavec letí od mora.

„Ach, posol z sveta šíreho,
videl si brata milého?“
„Hej, videl, v čiernom zavití –
Už ti je brat tvoj zabitý.“

Vzplanulo slovo plameňom
na srdce padlo kameňom,
obledlo líčko dobiela –
a duša z tela letela...

Na ceste, ceste z kameňa,
vyrastá bylka zelená,
ju, sťaby z kejsi poroby,
list nekrášli, kvet nezdobí.

„Hej, dúška, dúška siroty,
i ja som sama ako ty,
ma sotva, sotva z premeny
objíme lístok zelený.

Neleťže, neleť do neba,
smutno tu bude bez teba!
Usaď sa v tichú spomienku
na mojom sviežom ramienku.

Azda tu – krížna cestička –
dočkáš si ešte bratríčka –
v podletí i tebe bude úľava:
veď si mi celá boľavá...!

A dúška, žiaľom uvädlá,
na byľku kvietkom zasadla.
Tak čaká, hľadí za lesy,
čakanka – kvietok belasý.


Z knihy Balady

---