nahá báseň pre jakuba

na pagu sa morské kraby
podobajú na raky
a čajky na kačky

už vtedy som z teba kúsok uvidela

každý večer sa nad slnkom utopeným v soli
rozfúkala neha
a postrapatila mi vlasy

z impresií rozbitých
o odraz západu
vo mne vznikla dúha

cez vltavu vedú mosty
a medzi nepodstatnými bodmi
našich identít
vznikol z kompletného spektra farieb
ďalší

kráčam po ňom veľmi váhavo
pridávam závažie
vážim slová
lebo sa chvejem
a mohla by som prestreliť
tvoje ruky
teraz zrastené s tvárou
zapríčiňujúce tmu

takto vznikajú stigmy

občas možno režeš ruže
ale častejšie kvety napĺňaš
ty fascinujúca fatálna farebnosť
tak kontrastná s dnešnou logikou pohybu

zúfalo hľadím na svoje
prázdne vzdialené dlane
ktorými nechcem ublížiť
soche na parapete okna
do teba

podopieram jej ruky v adoračnom geste
a prosím slnko aby zhaslo tmu