Žiadny vývoj druhov

Či už partíte k tým, čo veria klasickému výkladu sekty zvanej katolíci a bláhovo sa domnievate, že Evu stvoril Boh z Adamovho rebra, alebo ste dali prednosť materialistickej “teórii o vývoji druhov”, vedzte, že tak či tak ste od pravdy asi tak ďaleko, ako Sydney od súhvezdia Andromeda.

Áno, rajská záhrada zvaná Eden skutočne existovala, avšak dávno pred prostoduchým Adamom a naivnou Evou tu bol niekto iný. Vtedy to bol svojim spôsobom skutočný raj. Až do doby, než prišiel Adam s motorovou pílou… A ako som prišiel na to, že Adam mal motorovú pílu? Za prvé jednoduchou logikou. Ako nás poučila sekta katolíkov, Adam poznal aj zmysel života. Tak prečo by, do čerta, nemal motrovú pílu? Za druhé som to osobne videl. Keď sme už pri tom, dodnes nie je jasné, odkiaľ ho poznal. Ja osobne si myslím, že vo svojej nerozvážnosti upísal dušu Baalovi, ale môj šéf, teda An, o ničom takom nechce ani počuť. Je to jeho vec, ja však do toho vidím lepšie.

Ale to som už odbočil… Aby som sa vrátil späť k vzniku človeka, tak musím hneď zkraja povedať, že žiadna fyzická záhrada pôvodne nebola. Tú sme museli vytvoriť až na pokyn jej “veličenstva” Evy. Inak sa zaryto odmietala množiť.

Dokonca žiadne fyzické bytosti v tých časoch nežili. Na planéte Zem sa vtedy vyskytovali len abstraktné vlastnosti. Mám na mysli pýchu, márnivosť, lásku, nenávisť, závisť, radosť a tak ďalej. Prebiehala medzi nimi aj akási forma komunikácie. Úplne sme jej síce nerozumeli, ale dali sa rozoznať kladné a záporné interakcie a pochopiteľne aj ich sila. Vyzerali dosť zvláštne. Voľným okom, teda naším, nie ľudským, boli viditeľné dosť ťažko. Zato tie interakcie oslepovali. Niekedy to vyzeralo ako anihilácia antihmoty. Inokedy zasa nebol záblesk silnejší ako klasický blesk. A niektoré vlastnosti sa dokonca ani nestretli a vyhýbali sa navzájom ako elektróny na rovnakej obežnej dráhe. Akoby o sebe vedeli. Pochopiteľne, že nás napadlo, čo by sa asi tak stalo, keby sa takéto dve entity navzájom stretnú. Tak to sme o nejaký čas zistili.

Nebudem však predbiehať. Tie dva elektróny na rovnakej obežnej dráhe boli práve láska a závisť. A práve zrážka týchto dvoch entít sa v najväčšej miere podieľala na katastrofe zvanej človek. Ako ubiehal čas, myslím tým rádovo desaťtisíce rokov, interakcie medzi entitami slabli. Bolo to viditeľné najmä u šarmu a radosti, závisti a zlobe a u radosti s láskou. Mysleli sme, že je to pozitívne.

Teraz sa už tejto našej naivite smejem. Keď sa začali postupne spájať, div sme od radosti nevyleteli z kože z pocitu, aký zázrak sa to pred nami odohráva. Najradšej by som sa za tú hlúposť prefackal. Ale čo už teraz. A bolo že to jasotu na dvore kráľovskom, keď sa spojili láska a závisť so zvyškom už spojených entít. Aby ste si nemysleli, nebolo to nenásilné. Vyžiarilo sa pri tom snáď viac fotónov, než pri syntéze jadier vodíka v jadre hviezdy. Pre istotu sme to sledovali až z Marsu. Kvôli bezpečnosti.

Tým sa však párty neskočila. To najlepšie len malo prísť. Novovzniknutá entita bola konzistentnejšia, nie však celkom hmotná. Logicky teda hľadala inkarnáciu. Neviem nakoľko vedomé hľadanie to bolo, vzhľadom na to, že ich spájanie bolo len o málo dlhšie. Pravdou však je, že pokusy to boli. Pokusy a omyly.

Začalo to jednobunkovými organizmami. Meňavka veľká a Nezmar poľný. Nie je to síce najstálejšia životná forma, tvorená atómami však je. Že? Tak prečo to neskúsiť? To sme začali tušiť nejaký háčik. Neskôr to boli vyspelejšie formy života. Hmyz sa ale tiež ako na potvoru neosvedčil. Tak prišli na rad cicavce. A to už nám začala dochádzať trpezlivosť, pretože ani tu sa nič prevratné neudialo. Nenapadlo nám nič lepšie, než sa do toho vložiť. Vedúcim tohto projektu som bol vymenovaný ja. Nebolo to vôbec jednoduché, poviem vám. Tých pokusov a omylov bolo požehnane. Dlho, dlho sme skúšali kombinovať formy života žijúce na planéte Zem, nič však nepomáhalo. Až nejaký mudrák (nikomu sa ale za boha nepriznám, že som to bol ja) prišiel s nápadom, skombinovať náš základ a nejakého cicavca. Každý tomu nápadu tlieskal. Čím väčšiu podporu tento nápad mal, tým viac som chcel vyjsť von s pravdou, že otcom tejto myšlienky som ja sám. Niečo mi však našepkávalo, že bude lepšie počkať. Svätá moja prozreteľnosť.  Otázka ešte bola, ktorá forma života to bude. Aj napriek mojim protestom bola vybraná taká podivná hnedá, s miernymi sklonmi k hierarchii, čo celý deň žrala, vrieskala, oberala svojim spoludruhom nečistoty z kožucha a poskakovala ako zdivená (a nestratilo sa to ani po celých tisícročiach). Lobisti ale presadili to, čo chceli. Vraj je nám fyziologicky najbližšie. Budiš. Prispôsobil som sa, skúsil som to. Výsledok sa dostavil fascinujúco rýchlo. Prvého človeka sme mali. Bol to Adam. Na rozmnožovanie u mnohobunkových foriem života sú ale potrebné dva živočíchy rovanakého druhu, ale odlišného pohlavia. Tak sme urobili Evu. A to začali problémy. Adam, to bol chamtivec a nenažranec najväčší a Eva bola zase paličatá jak mezek. Dvojka na pohľadanie, dokonca aj po tak dlhej dobe. Na príhody tejto milej dvojky mi už dnes ale nezostávajú sily. Možno nabudúce.

S pozdravom Enki