Tri Kríže

Tri kríže

Čajka sa posadila na zem vo svojej izbe. Začínala byť bezradná. Na včerajšej oddielovke, kde ich Svišť rozdelil do dvojíc, dostal všetky informácie o výprave Sydney. A ten predčasne odišiel a ona nevedela nič. Asi len to, že by bol radšej išiel s Pejom. Viesť nováčika je ťažšie ako ísť s najlepším kamarátom…

Peja stretla včera. Vravel čosi o tom, že idú na Tri kríže. Odvtedy prehľadala všetky mapy okolia, ale ani na tej najpodrobnejšej nebola o Troch krížoch zmienka. Pustila sa do balenia, netušiac, na čo sa treba pripraviť. Jediné, čo bolo jasné bolo, že na Svišťových akciách bolo teba byť pripravený na všetko.

Na vchodových dverách zazvonil zvonček. "Mami, prosím ťa, bež otvoriť!" zakričala Čajka z izby zavalená vecami. Potom počula akýsi hovor, ktorému nerozumela a ktorý aj tak po chvíľke stíchol. Mama odišla do kuchyne, to poznala podľa typického klopkania šľapiek. Nič iné nebolo počuť.

"Nazdar plantážnik!" pozdravil Sydney. Stál vo dverách Čajkinej izby opierajúc sa lakťom o zárubňu. Najprv teatrálne zalomil rukami a vyvrátil oči k nebu, potom sa pousmial hľadiac na ňu stratenú medzi vecami.

"…zdar!" užasnuto odzdravila. Sydney si kľakol k nej na zem. Vzal batoh a začal doňho baliť veci, ktoré pokladal za dôležité, starostlivo vysvetľujúc, čo prečo brať a čo určite nie. "Hlavne som ti chcel povedať, že beriem panvičku a varič. A celty, vidím, že nemáš… Ber ale veľa vody, tou cestou, ktorou ideme na Tri kríže, sa ide dni úplne mimo civilizácie. A k tomu po hrebeni, viem len o jednej studničke…"

"Tri kríže?" spýtala sa.

"Na mape ich neznačia. Ale to je na dlhé rozprávanie… Okrem toho musím ešte teraz niekam ísť," začal zo seba sypať až mu bolo ťažko rozumieť, ako vždy, keď sa ponáhľal. "Zajtra o piatej ťa čakám pred našim domom. Batoh by mal byť zbalený dobre, ak ťa čosi napadne, tak pribaľ. Ale neber moc vecí, nesieš si všetko, čo si nabalíš," varoval. "Ak ťa prigniavi, ja ťa pochovávať nebudem, poľnú lopatku sa mi fakt ťahať nechce. A dúfam že ty tiež nechceš, aby ďalšie generácie skautov chodili na Štyri kríže… Ja už fakt pôjdem. Čau!" rozlúčil sa a odišiel presne tak rýchlo, ako sa objavil.

Päť hodín desať minút sa Čajka objavila pred vchodom do činžového domu. Ponáhľala sa, ale aj tak nestíhala. Sydney stál vo vchode a významne pozeral na hodinky. "Že som ja neukecal Svišťa, aby na dal s Pejom… Ten je presný ako hodinky… Ale nech žijú rezervy…" povzdychol si.

"Nazdar!" odpovedala rezignovanie Čajka. Čoraz viac mala pocit, že mu je viac na oštaru ako partner na akciu. Ak keď sa včera tváril úplne inak… Aj jej pomohol s balením…

Sydney zbadal výpravcu blížiaceho sa k vlaku. Vyrazil ako ohnivá strela a prebehol celú stanicu. Čajka za ním nestíhala. Okresný reprezentant v šprinte bol predsa len rýchlejší.

Výpravca predsa len počkal a oni sa mohli udýchaní zložiť vo vlaku.

Sydney si oprel hlavu o sklo a okolo tváre sa mu zrážal obláčik pary. Vlasy mu strapato poletovali okolo tváre. Čajka ho chvíľami sledovala, nachádzajúc v polospiacej nevšímavej tvári akýsi zvláštny pôvab.

Tesne pred jednou staničkou sa Sydney bez slova zodvihol. Čajka ho nasledovala. Vystúpili v dedine. Sydney obišiel stanicu a zašiel do obchodíka. Čajka neustále kráčala za ním sledujúc výrazný batoh. Pred vchodom si ho zložil a požiadal Čajku, aby mu ho postrážila.

Čajka sa oprela o múr a dívala sa na cestu. Spoza rohu vybehla banda šarvancov. Najstarší z nich mohli mať okolo pätnásť, väčšinou však boli mladší.

"Hej! Dievčatko! Načo sú ti dva batohy? Ten väčší je pekný, mne by sa hodil…" povedal najväčší a začal si obzerať Sydneyho batoh. Musela uznať, že je pekný a kvalitný, aj keď už mal na sebe pár šrámov. Ostatní ich zatiaľ obstúpili. "Nechaj ho!" skríkla naňho Čajka. Dotyčný si však batoh vzal akože si ho chce vyskúšať. Čajka doňho strčila. Váha batoha urobila svoje, chalan stratil rovnováhu a sklátil sa na zem.

"Sydney!" zakričala, aj keď nevedela, či ju bude počuť. "Sydney! Sydney!" pišťal výsmešne akýsi malý fagan. Sydney vyšiel z obchodíka nesúc si pár rožkov a čokoládu. "Daj mi môj batoh," povedal Sydney dôrazne. Chalan, ktorý sa zatiaľ stihol zozbierať zo zeme, začal ustupovať. Sydney šiel za ním, päsť zovretú vo výhražnom geste. Čajka ich sledovala. Chalan pustil batoh na zem a zdvihol ruky nad hlavu. Čajka si vydýchla. Až teraz si všimla, že jej batoh už nie je na mieste, ale že s ním uteká jeden z mladších. Sydney si to všimlo tiež, hodil svoj batoh na plecia a pustil sa za ním.

Malý chalan preskočil plot. Postavil sa za kvetinový záhon. Potom zavolal svojho psa, veľkého čierneho s výhražne vycerenými zubami. "Keď budeš chcieť batoh, tak choď odprosiť Vila za to, že si mu ho nechcel požičať. Býva v druhom dome napravo od obecného úradu…" povedal ešte a zmizol v dome. Čajka sa len nešťastne dívala.

"Do troch dní máš ten bláznivý batoh späť," povedal Sydney Čajke. "Ja žobrať nebudem, ale nám jedného kamaráta na hornom konci. Oni sa s dolným koncom v láske nemajú a on má u mňa starý dlh…" snažil sa ju upokojiť cestou k hornému koncu. Tam stál malý dom, do ktorého zašiel. Keď sa vrátil, na tvári mal spokojný úsmev.

"Ak chceme prísť načas na Tri kríže, mali by sme si pohnúť. Bez batoha sa ti pôjde ľahšie, mali by sme to stihnúť. Cestou späť sa sem poň stavíme…"

…