Písmák Československá literární komunita
Tak jako generace autorů před vámi, publikujte svoji psanou tvorbu. Podělte se o svoje názory a sbírejte zpětnou vazbu na svoje díla. Inspirujte se a učte od nejlepších.
Přidejte seVojna o plastovú lyžičku
30. 03. 2007
2
7
2010
Autor
nepotrebujem
Jozef a jeho žena Gabika prišli na návštevu k svojim susedom Jánovi a jeho manželky Erike.
- Zdravím vás, - vítal Ján hostí. – Ja s Erikou sme radi, že vás tu po dlhom čase vidíme.
- I my sme radi, - vrátila Gabika.
- Poďte, tu si sadnite.
Jozef s Gabikou sa teda usadili do pohodlného gauču, ktorý im bol núkaný. Ich hostiteľ zatiaľ odišiel do kuchyne so slovami, že pomôže svojej žene s dokončením chlebíčkov. O chvíľu sa obaja vrátili do obývačky i s misou obložených chlebíkov. Tú Ján položil na stolík pred gauč a spolu s Erikou sa usadili do stoličiek z druhej strany stola.
- Dajte si, - núkala chlebíčky Erika. – Myslím, že sú chutné... Mimochodom, nedáte si niekto kávu?
- Ja kávu nepijem, - odmietla Gabika.
- Zato ja si dám, - prijal ponuku Jozef.
Erika odbehla do kuchyne. Pokým tam bola, z tácne chlebíčkov zmizli štyri, Jozef zjedol dva, jeho žena a Ján po jednom. Keď sa Erika vrátila, v ruke niesla malú šálku, z ktorej sa parilo, na podnose a s červenou plastovou lyžičkou vo vnútri. Položila ju na stôl pred Jozefa.
Jozef sa naklonil nad kávu a vybral z nej malú červenú lyžičku. Chvíľu si ju premeriaval a až keď si bol istý, prišiel s vyhlásením: - Táto lyžička je moja, stratila sa mi asi pred polrokom a odvtedy ju hľadám.
- Som si istý, že sa mýliš, lebo tá lyžička je moja, - odvrkol Ján s viac bojovnou náladou ako bolo potrebné.
- Určite to bude iná lyžička, miláčik, - tíšila Jozefa jeho žena, Gabika.
- Nechaj to tak. Som si istý, že je moja!
- Nie je tvoja, mám ju predsa v dome odjakživa spolu s ďalšími rovnakými.
- Veď je to len jedna mizerná plastová lyžička, dočerta! – zamiešala sa do hádky Erika snažiac sa o jej ukončenie. – Nenechajme si kvôli nej skaziť príjemné popoludnie... Prosím.
- Nechaj to tak, ty sa tomu prd rozumieš, - zahriakol ju Ján brániac si svoju lyžičku. – Nestrpím, keď mi tu príde na návštevu človek, o ktorom som si myslel, že mi je priateľom, a bezdôvodne ma obviňuje z toho, že som klamár!
- Ja som predsa nepovedal, že si klamár, - bráni sa Jozef. – A keby som aj povedal, nebolo by to bezdôvodné, lebo tá lyžička je moja!
- Nie je.
- Je.
- Nie je.
- Je.
Ako dve malé deti. Čudné veci dokáže zmes horkokrvnosti a bojovnosti porobiť s človekom...
- No tak, nehádajte sa, - snažila sa ukončiť hádku Gabika, ale márne. Cítila sa pritom mimoriadne trápne, za manžela sa nesmierne hanbila.
- Už som ti vravel, aby si sa do toho nestarala. Som si istý, že táto lyžička je moja a nedovolím, aby mi ju tento somár ďalej držal u seba doma!
- Ja že som somár?! A že si privlastňujem tvoju lyžičku?!
- Ale no tak, už to zašlo naozaj priďaleko, páni, - tíšila situáciu tentoraz Erika. – Jano! Nechaj to tak, prosím ťa, keď Jozefovi na tej lyžičke tak záleží. Máme ešte ďalšie také isté, veľmi ťa prosím...
- Buď ticho, ženská! – kričal Ján, už neovládajúc svoj hnev. – Je to na mňa priveľa, keď ma hosť najprv krivo obviní a potom nazve somárom. To len tak nenechám!
- Ani ja to len tak nenechám. Tá lyžička je moja a ty si zlodej a navyše somár!
- Jozef, ihneď sa mu ospravedlni, - nabádala Gabika svojho manžela, ale úplne zbytočne. Aj ona aj Erika boli pri svojich bojovno-hlúpych manželoch úplne bezmocné.
- Nestaraj sa do toho!
- Tvoja žena má pravdu, mal by si sa mi ospravedlniť.
- Jano, preboha, nedráždi ho, lebo sa to zle skončí.
- Jozef, ukáž, že máš v sebe aspoň kúsok úcty a zdravého rozumu a nechaj to tak!
- Čušte! – zaznelo dvojhlasne od manželov. Aspoň v jednom sa zhodli.
- To sa mi snáď iba sníva, ste nevychovanejší a hlúpejší ako malé deti, preboha! Jozef, povedz mi, prečo som ti ťa vzala? – zúrila Gabika.
- Tvoj manžel je síce nevychovaný a hlúpy ale ja nie. Chcem počuť ospravedlnenie! – kričal Ján.
- Do mojej ženy neskáč, ty zlodej, lebo sa ti niečo stane! – zastal sa Jozef svojej ženy.
- Ale čo? A čo také sa mi môže stať?
Erika i Gabika bezmocne krútili hlavami. Ani jedna z nich akosi nemohla uveriť, že to, čoho boli svedkyňami, bola skutočnosť...
- Tak napríklad by sa ti mohlo stať, že by ti moja päsť vybila zopár zubov...
- Ty sa mi vyhrážaš?
- Možno áno, možno nie.
- Ale no tak, páni...
- Ty čuš, vravím ti už po stý raz! Buď konečne ticho a nemiešaj sa do toho, čomu nerozumieš! – zahriakol Ján svoju ženu. Potom sa obrátil k Jozefovi: - A je mi ľúto, že som ťa k sebe pozval, ty luhár a beznádejný imbecil.
- Ty si imbecil.
Dvojhlasné: - Nehádajte sa!
Dvojhlasné: - Buďte ticho!
- Toto je beznádejné... Poď, Gabika, nechajme tých dvoch našich kohútov, nech sa tú hádajú a trebárs aj pozabíjajú pre tú ich plastovú lyžičku.
Obe ženy vstali a beznádejne krútiac hlavami odpochodovali z obývačky. Nechali tam tak svojich dvoch manželov/deti nech sa tam ďalej v bojovnej nálade hádajú.
- Konečne odišli, - vydýchol si Jozef. – Už som bol z toho ich kibicovania chorý.
- Máš pravdu... Ako to ukončíme? – opýtal sa Ján so snahou o uzmierenie.
- Vezmem si svoju lyžičku a na hádku obaja zabudneme, - snažil sa problém vyriešiť Jozef.
- To teda v žiadnom prípade! – nesúhlasil Ján.
- A čo teda navrhuješ ty?
- Moja lyžička zostane u mňa a ty sa mi pekne krásne ospravedlníš. Až potom som ochotný na všetko zabudnúť.
- Za čo sa mám, preboha, ospravedlniť?
- Že za čo?! Za to, že si ma krivo obviňoval a urážal. Počúvam.
- To je úbohé, priateľ môj.
- Pokým tak neurobíš, nevolaj ma priateľ môj.
Konflikt znovu naberal na obrátkach, dva tvrdohlavé kohúty sa pomaly ale isto blížili k svojej záhube. A prečo? Pre červenú plastovú lyžičku...
- Tak potom ako ťa mám odteraz volať? Skúsim jedno oslovenie: Môj sused Kretén.
- To by stačilo! Vypadni z môjho domu. Okamžite.
- Idem s veľkou radosťou a svoju lyžičku si beriem so sebou.
- Nie je tvoja a nevezmeš si ju.
- Vezmem.
- Nevezmeš.
- Vezmem.
- Nevezmeš.
Ako detské áno, nie, áno, nie...
- Dobre teda, napokon múdrejší vždy ustúpi, - tíšil svoju zlosť Jozef. – No a že tým múdrejším som tu ja, nechám ti tú tvoju lyžičku, nech sa s ňou trebárs aj zadrhneš.
- Ty že si múdrejší? Ty? Kríženec dvojhlavej korytnačky a retardovanej muchy? Ty kus konského trusu?
- Dobre, presvedčil si ma. Svoju lyžičku si beriem so sebou, kamarát... vlastne môj sused Kretén.
- Vypadni!
- Veď už padám.
Jozef vstal, lyžičku si bral so sebou. Blížil sa ku dverám, keď mu jeho niekdajší priateľ skrížil cestu, s rozpaženými rukami sa postavil pred dvere.
- Nikam nepôjdeš s mojou lyžičkou! – vrčal Ján.
- Pôjdem kam chcem s mojou lyžičkou.
Obaja muži nezabudli zvýrazniť privlastňovacie zámeno mojou stojace pred podstatným menom lyžičkou.
Jozef si na zvýšenie významu svojich slov a na znak neústupčivosti strčil plastovú lyžičku do vrecka riflí a na prsiach si skrížil ruky. – Keď chceš, - povedal, - môžeme tu takto postávať hoci aj do tretej svetovej vojny, ja mám čas.
- Daj mi moju lyžičku a môžeš odísť.
- Ustúp od dverí a pôjdem.
- Ty... Ty... – Ján nenachádzal vhodných slov na pomenovanie svojho bývalého priateľa. Žiadne slovo, čo mu zišlo na um nebolo dosť výstižné, dosť urážlivé...
Následne Ján zovrel päsť pravej ruky a zmyslov zbavený sa rozbehol na svojho niekdajšieho priateľa...
Ako sa to celé skončilo?
V prvom rade, doteraz sa nezistilo, komu lyžička patrila. Ján si bol istý, že jemu, Jozef zas o tom, že jemu...
Jozef po útoku oslepol na jedno oko...
Ján sa po napadnutí a ublížení na zdraví dostal do väzenia...
S oboma sa ich ženy rozviedli...
Plastovú lyžičku nepoužíval ani jeden z dvojice, obaja chceli ukázať, že sú silnejší...
No a tak sa Vojna o plastovú lyžičku zapísala do dejín svojou tragikomickosťou a porážkou oboch bojujúcich strán...
7 názorů
Arnošt Petr
20. 05. 2007
ten uvod sa dal predsa len okresat, zbytocne pises vela o chlebickoch a to slovo - chlebicky sa ti v tom odseku casto opakuje. Tiez sa sada na stolicky a nie do stolicky...
Dialogy su take svieze a dynamicke, plynie to velmi dobre aj ked na konci to uz trochu straca grady a ten dorozpravany koniec tomu velmi neprospel... To bol akoby taky unik, ako to ukoncit, aspon sa mi to tak javi...
inak, ked som to cital, myslel som, ze keď zeny odisli, oni sa prestanu hrat na fingovanu hadku o lyzicku, pustia v telke futbal, otvoria pivo a budu sa smiat ako s nimi vybabrali :))
no asi zmyslas tragickejsie :)
ale celkovo sa mi poviedka pacila, dovolim si tipnut*
nepotrebujem
31. 03. 2007
na jeden jednoduchý nápad je ten text zbytečně dloooouuuhhýýý. stačila by tak polovina. škoda, protože dialogy jsou docela příjemně živé.
Dost good... - možná ten začátek by šel eště trochu protahnout... - moc rychle do toho skočíš... ale good!