Československá literární komunita
Tak jako generace autorů před vámi, publikujte svoji psanou tvorbu. Podělte se o svoje názory a sbírejte zpětnou vazbu na svoje díla. Inspirujte se a učte od nejlepších.
Přidejte sePochodová
Autor
Aššurballit
Tak ako každý štvrtok som stál na Hviezdoslavku. A pozoroval ako sa ku mne blíži hlúčik ľudí. V rukách mali letáky. A transparenty s odfotenými embryami. A ešte heslami proti potratom. Už vlastne ani neviem ako zneli.
Modlili sa,
Pristúpil som k ním.
Dobrý deň. Povedal som tak slušne ako len vedel. Milo sa usmial.
Niektorí odzdravili.
Až teraz som si všimol. To čo som predtým z tej diaľky len tušil. Samí starci. Ani jeden podšesťdesiatnik.
Môžem sa spýtať o čo tu ide. Urobil som zo seba debila.
Jedna mi to začala vysvetľovať. Zrejme hovorkyňa. Vravela to čo som už dávno vedel. Že sú proti potratom. A ešte niečo o tom, že spoločnosť upadá. Prikyvoval som.
Môžem sa pridať k vám? Dovolila.
A ja som sa teda pridal. Len tak. Z pasie. Som s nimi chodil. Popod nos si recitoval Hviezdoslava a tváril sa vážne.
Niektorí sa pri nás pristavovali. Snažili sa nás presvedčiť, že sme kokoti.
Starci na to bolo celkom slušne pripravení. Až prekvapivo trpezlivo počúvali. A potom obvykle spustili príbeh o tom, že keby ich mama šla na interrupciu. Tak by ich tu nebolo. A keď to nezabralo. Tak pridali príbeh o matke ktorá si na poslednú chvíľu rozmyslela potrat. A z jej syna sa stal známy huslista.
Po treťom opakovaní mi to neprišlo až tak dojímavé.
Pozrel som sa na hodinky. Uškrnul sa a v polke príbehu o huslistovi. Som zahlásil, že to balím.
Že keby rodičia používali frcgumu. Tak tu tiež nie sú. A môj syn by bol bez feťák a masový vrah.
Všetkých by vás vyzabíjal.
Teba prvú. Namieril som prstom na hovorkyňu a urobil BUM.
:::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::
Večer som sedel s kamošmi pri pive. Chváli som sa novým zážitkom. Smiali sa. vraveli, že som cvok. Len trochu chlapskejšie.
Bez tak je to na hovno. Skonštatoval niekto.
A niekto druhý povedal, že aj Kata bola.
To mala s tým feťákom?
Jo.
Tak to jo. Prikývol som hlavou. A čakal na chvíľu, keď sa budem môcť vypariť domov.
Domov som prišiel asi o pol jedenástej. Neopitý. S menšou depkou.
Keď som zaspával, tak som myslel na ňu. Ešte stále.
Možno to je len planý poplach. Aj keď dva týždne. Hm. Uvidíme zajtra. Snažil som sa zakončiť vnútorný monológ. A zaspať.
::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::
Druhý deň ma už čakala. Stále tam. Škriabala sa vo vlasoch. A pozerala smerom na hrad.
Tak čo ako? Vypáli som miesto pozdravu.
Je to potvrdené. Rozrevala sa.
Neodpovedal som. Len som ju objal. A čakal kým sa z toho spamätám. V hlave mi bežal film o tom čo bude ďalej.
Kočík. Dupačky. Prebaľovanie. Vždy ma napínalo, keď mama prebaľovala sestru.
Hm. Vydral som zo seba čosi.
Čo ďalej? Podarilo sa mi sformulovať otázku.
Ja neviem. Stále revala.
Čakal som ešte tak ďalších dvadsať minút.
Povedala si to už vašim?
Ti drbe, by ma zabili. Si myslia, že som ešte panna. Nasilu sa usmiala.
A čo potrat? Nabral som konečne odvahu spýtať sa niečo čo zatiaľ len viselo vo vzduchu. Zasa sa rozrevala.
Musíš to chápať. Šak čo máme? Hovno. Nemáme byt. Nemáme prachy. Nemáme školu. Ani hovno. Snažil som sa na veci pozrieť racionálne.
Na to si mal myslieť skôr. Prebralo sa v nej čosi ženské. Čakal som to.
Zahryzol som si do jazyka.
Ale tak vážne. Presviedčal som ju a dodal, že ju podporím. Nech už sa rozhodne akokoľvek.
Odteraz už len lízačky. Žmurkol som na ňu. Ale ona nemala pochopenie. Zatvárila sa akoby mi chcela odrezať vtáka.
Predstavil som si tu bolesť.
Už nikdy nebudem šukať. Aspoň nie ožratý. Zaprisahal som sa ešte predtým ako sa rozhodla, že si to nechá predsa len zobrať.
Vydýchol som si.
:::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::
O pár dní som stál pred gyndou.
Čakal som na ňu a v duchu si predstavoval ako tam leží s roztiahnutými nohami. Ako jej to decko vyškrabávajú. Trhajú mu ručičky. Nožičky. Alebo to čo malo byť tým.
Nemal som šajnu čo s ňou robia.
A potom už len záverečná scéna. Keď žena vyjde z dverí. Úplne vycucnutá. Urevaná sa zavesí na chlapa s kyticou. A obaja spoločne budú veriť, že sa vlastne nič nezmenilo.