narodeninová torta tety Frederiky

Teta Frederika ma nemala rada už od môjho narodenia.  Keď som bol ešte batoľa, očúral som jej tvár, keď sa nado mnou skláňala. Najhoršie pre ňu bolo, že to bolo práve v deň, keď sa slávili moje krstiny a v našom dome sa zišla celá rodina. Ale myslím si, že aj keby sa toto nebolo stalo, aj tak by ma nikdy nemala príliš v láske. Okrem svojho odporného kocúra a sladkostí asi nemala rada nikoho.

Odkedy zomrel jej manžel, snažili sme sa ju s mamou presvedčiť, aby nám prepustila izbu, ktorú dovtedy spolu obývali. Bola to najväčšia a najkrajšia izba v dome. My s bratom Manolom sme mali naopak najmenšiu a najškaredšiu izbu hore v podkroví s malým oknom.

Teta však o výmene nechcela ani počuť. Keď okopávala kvety na hrobe svojho manžela, sťažovala sa mu, že ju chceme vysťahovať z  ich izby. Po chvíľke prešla na výčitky, že to je jeho chyba, lebo umrel a  teraz si tu len tak pokojne vylihuje. Na konci nikdy nezabudla podotknúť, že aj ten vdovský dôchodok je dosť nízky, že sa mal viac snažiť, aby sa ona, úbohá vdova, nemusela takto trápiť po jeho smrti.

Snažil som sa všetkými možnými spôsobmi vypratať tetu z izby. Strkal som jej do izby obrovských pavúkov a inú háveď, pokazil som jej kľučku na okne, párkrát som jej do zámku na dverách vopchal zápalky. Jeden celý týždeň som bol k nej dokonca veľmi milý. Chválil som jej otrasné kvietkované šaty, prenechával som jej svoj prídel sladkostí, nazbieral som jej tulipány zo susedovej záhrady.  Nič však nezabralo. „Ani cez moju mŕtvolu!“ vykrikovala.

V deň narodením tety Frederiky jej moja mama upiekla čokoládovú tortu. Všetci sme sa na ňu veľmi tešili. Zastrčil som si biely obrúsok za golier, aby som sa nezašpinil. Nedočkavo som búchal vidličkou o tanierik. Manolo a Líza sa pridali a zahrali sme tete malý príborový koncert. Ale Frederika našu snahu neocenila. Zobrala si celý zákusok do svojej izby a s nikým sa nerozdelila. Smutne sme sledovali, ako nám koláč mizne z dohľadu. Mama len pokrčila plecami: „Je to jej narodeninová torta.“ A urobila nám čokoládový puding.

Ráno sme našli mamu uplakanú. Stála opretá o kuchynskú linku a utierala si slzy. „Teta Frederika v noci zomrela.“

Neviem, či dostala silnú náhlu alergiu na čokoládu, alebo sa zadrhla kúskom torty. Bolo mi to jedno. Teraz sa mrazí v chladiacom boxe v márnici  a jej izba bola konečne voľná.

Nabalil som si do škatule všetky svoje najpotrebnejšie veci a natešený utekal do jej izby. „Mohla by tam s vami bývať aj Lízinka,“ zakričala mi mama. „Ani cez moju mŕtvolu!“ napodobnil som škrekľavý hlas tety.

Líza začala plakať. „Uhni Lízatko!“ Nohou som si otvoril dvere izby, na posteľ vysypal veci zo škatule – gumených dinosaurov, skladací ďalekohľad, album so známkami, vysušeného chrobáka vo fľaši, zväčšovacie sklíčko a plagát pirátskej lode, ktorý som ihneď prilepil nad posteľ. Cez okno som do záhrady prehodil kocúra, ktorý sa rozvaľoval v hojdacom kresle. Utekal som po ďalšie veci. Keď som sa vrátil, škatuľa s mojimi vecami stále pred dverami. Plagát bol zrolovaný a zapichnutý v strede. Líza už na chodbe nebola. Počul som ju plakať z kuchyne. Manolo akurát liezol po schodoch a za sebou ťahal svojho veľkého plyšového maca. Nabral som si do rúk svoje poklady a rozkopol dvere.  S otvorenými ústami som zastal uprostred  izby. Škatuľa mi spadla z rúk.  V kresle sa hojdala  mŕtva  teta Frederika, na kolenách si držala kocúra. Na čele sa jej leskli roztopené kvapky.

„Ani cez moju mŕtvolu!“ zaškerila sa, a do úst si napchala veľký kus narodeninovej čokoládovej torty.