Zlodej príbehov - pokračovanie 3

     Telefón prestal zvoniť a bytom sa opäť rozľahlo ticho. Zatvoril som oči a po chvíli ich zas otvoril. Mal som pocit, akoby v stenách chodby pulzoval život. Točila sa mi hlava. Už som o tom nechcel premýšľať. Bolo mi zle. Na okná v spálni zabubnovali kvapky dažďa hnané vetrom. Mal som pocit, že byt je tmavší ako pred chvíľou. Akoby sa ponoril do vlastného šera. Musím vypadnúť z tohto bytu, musím sa dostať niekde medzi ľudí, povedal som si a už len obyčajná myšlienka na zmenu prostredia a spoločnosť mi zmiernila bolesť hlavy a trocha pozdvihla náladu. Aspoň som si to myslel.

     Zamieril som do spálne a sadol si na posteľ tak, aby som videl do chodby. Cítil som sa ako paralyzovaný. Skleným pohľadom som hľadel cez otvorené dvere nespúšťajúc oči z dverí do pracovne. Už som o tom nepremýšľal, len som tie dvere pozoroval aj keď som si to poriadne ani neuvedomoval. Myslím, že takéto momenty pasivity vedomia sú chvíľami, kedy sa informáciu snaží analyzovať naše podvedomie. Pre mňa však bolo teraz dôležité, že bolesť hlavy poľavovala. Dôležité bolo mať tie dvere stále na očiach. Nútilo ma k tomu niečo neurčité. Možno strach, že sa ešte viac odchýlia a spoza nich sa na mňa vyškerí moja vlastná tvár.

     Na mobil som už ani nepomyslel. Nezaujímalo ma či ma niekto potrebuje a či je to dôležité. Možno to bola moja bývalá žena a možno sekretárka môjho vydavateľa. To však pre mňa nebolo podstatné. Títo ľudia by vo mne vyvolávali spomienky na minulosť, ktorú chcem nechať konečne vyblednúť ako starú kresbu ohmatanú miliónmi očí.

     Ach, čo je vlastne cieľom môjho života? K čomu spejem? Čo je to, čo hľadám? Nič, čo som počas svojho života až doteraz zažil, dosiahol alebo preskákal mi nedávalo pocit skutočného a úplného uspokojenia. Všetko som vnímal ako svoju povinnosť, nevyhnutnosť a aj to najvyššie uspokojenie – uspokojenie z napísania nového príbehu - nebolo ničím iným ako vyslobodením sa z moci šialenej túžby tvoriť, únik z pazúrov prekrásneho, ale šialeného anjela. Holá snaha o záchranu života.

     Keď som si uvedomil o čom vlastne premýšľam, pousmial som sa. Premýšľať o zmysle svojho života. pf. Cítil som sa ako citovo rozrušený pubertiak, hľadajúci svoje miesto vo svete. Keď sa táto téma objaví v konverzácii dospelých, často ju okamžite odsunú nabok. O takých veciach vraj premýšľajú teenageri, nie dospelí. Tí vedia, kde je ich miesto. Ale vedia to naozaj? Možno sa len boja nad tým premýšľať, aby nezistili, že odpoveď nepoznajú. Zdá sa, že touto dogmou som bol nakazený už aj ja. Pustil som to z hlavy. Bože, aké je to jednoduché.