Zlodej príbehov - pokračovanie 4

Prízrak

     Urýchlene som opustil svoj súkromný dom hrôzy. Nahádzal som na seba špinavé a dokrčené oblečenie, ktoré sa už týždne povaľovalo po byte. Nemal ho kto pozbierať a oprať. Odkedy ma žena opustila, išlo to so mnou po niektorých stránkach dolu vodou. Zvyčajne sa u mňa zastavila každý piatok jedna slečna, ktorá býva o dve poschodia vyššie a za menší úplatok mi šaty oprala v práčovni v suteréne. Istý čas sa však neukázala. Možno odišla niekam na dovolenku, možno je moc zaneprázdnená, aby sa ešte starala o nejakého starého podivína, a možno ma už mala plné zuby. No, škoda. Bola to celkom sympatická dievčina. Mal som ju rád. Hlavne vtedy, keď sa zjavila vo dverách s košom plným čistého prádla voňajúceho po aviváži. Vždy sa žiarivo usmiala, pohodila vlasmi a povedala: „Hotovo pán spisovateľ.“

     Pohrúžený do vlastných myšlienok som vystúpil do neprajúceho počasia. Ulica pôsobila šedo a nezáživne. Nebolo tu ani stopy po ľuďoch. Všetci boli zalezení vo svojich domovoch, či v práci. Nikomu sa však nechcelo v takomto počasí von, kým vyslovene nemusel. Ulica vo vás vzbudzovala pocit osamotenosti, akoby ste boli jediným živým obyvateľom mesta duchov. Chodník, steny budov, pôda, všetko bolo nasiaknuté vlhkosťou častých dažďov. Konármi stromov stojacich na druhej strane cesty tiahnúcej sa popred systém činžiakov šklbal všadeprítomný vietor. Bolo to počasie typické pre toto ročné obdobie. Poobzeral som sa okolo seba sledujúc každý detail tejto scény. Na tvári som mal pri tom kamenný výraz hlboko zamysleného človeka, no keby ste ma v tej chvíli zbadali, pomysleli by ste si, že som skôr hlboko znechutený. Nemohol som za to. Tento výraz tváre je pre mňa charakteristický. Každé ráno si ho obliekam ako si ľudia obliekajú šaty. Je mojou súčasťou.

     V mláke pred sebou som opäť zazrel svoju vlastnú tvár deformovanú vlnkami spôsobenými vetrom. Ten obraz sa takmer vôbec na moju tvár nepodobal. Vlnil sa a menil, každú sekundu bol iný. Bol to môj obraz a zároveň to môj obraz nebol. To nie som ja, pomyslel som si a to mi pripomenulo príhodu s tvárou, ktorá sa stala hore v byte. Otriasla mnou vlna chladu, ktorá ma opäť prinavrátila do reality. Vonku bola skutočná zima. Poriadne som sa zababušil do dlhého a teplého čierneho plášťa, ktorý som si veľmi cenil. Robil mi totižto spoločnosť vždy, keď ma opäť prepadla spisovateľská mánia. Iba vtedy som ho vyťahoval zo skrine a len Boh vie, koľkokrát uchránil moje zdravie na potulkách za príbehmi. Bol starý, vyblednutý a na niekoľkých miestach dotrhaný, ale svojmu účelu poslúžil dokonale. Vyhrnul som si aj golier chrániac si pred chladom krk. Vyzeral som pri tom ako nejaký detektív z románu. Ako som dýchal, z úst mi vychádzali obláčiky pary. Zdvihol som hlavu a zahľadel sa na oblohu. Pokrývala ju hustá tmavošedá stena mračien tvoriaca pohyblivú klenbu sveta. Bolo vidno, že mraky sú nadýchané vodou. Čoskoro bude opäť pršať. Celý tento výjav pôsobil akosi zvláštne. možno to bola len spisovateľská fantázia, ale mal som pocit, že vo vzduchu visí niečo zlovestné. Mlčí to a čaká. Čaká na vhodnú chvíľu a potom...neviem. Každopádne to počasie pôsobilo depresívne a rozhodne nikomu nezlepšovalo náladu. Práve naopak.

     Vykročil som dolu ulicou smerom k centru, stupiac pritom do mláky, kde som pred chvíľou pozoroval svoju tvár. Vodná hladina sa rozčerila a obrazy, ktoré odrážala sa rozbili na nezmyselnú zmes farieb a šmúh. Už žiadne tváre. Aký symbolický zmysel mal pre mňa tento krok? Demonštroval, že neverím tomu, čo som videl v byte a nehodlám sa tým už zaoberať? Možno to tak bolo. Možno som to tak vo vnútri cítil, možno som tomu dokonca na chvíľu uveril, onedlho sa však ukáže, že to žiadny zmysel nemalo.