Zlodej príbehov - pokračovanie 6

     ...A vtedy som to zbadal. Na čiernom predmete sa niečo zableslo. Aj z tej diaľky som okamžite vedel o čo ide. Bola to zlatá obrúčka na prste ľudskej ruky. Mŕtvej a rozkladajúcej sa ľudskej ruky. Pokožka vystavená daždivému počasiu a vzduchu sčernela a začala sa rozkladať. Na niektorých miestach z nej vytekala mokvajúca tekutina. Špička ukazováku bola odhryznutá a na jej konci hrôzostrašne svietila biela kosť, pravdepodobne zásluhou jej nálezkyne. Toto zistenie do mňa udrelo ako blesk. Nebol som schopný sa pohnúť. Nohy mi skameneli, a žalúdok sa rozkrútil v šialenom kolotoči. Povracal som sa odvrátiac sa o toho výjavu. Podlamovali sa mi kolená a pokúšali sa o mňa mdloby. Neveriacky krútiac hlavou som sa tentokrát bez rozmyslu otočil premáhajúc dávivý reflex. Tvár bledú ako stena. Keby ma niekto v tej chvíli zbadal, povedal by si, že vidí ducha, ktorý práve zazrel ducha. V kútiku duše som dúfal a modlil sa, aby tam tá ruka, až sa otočím, nebola. Presviedčal som sám seba, že to bola len halucinácia. Mýlil som sa. Keď som sa otočil, rozkladajúci sa pahýľ pripomínajúci ľudskú ruku tam ešte stále bol, skutočnejší než čokoľvek iné. V hlave mi trieštila ohromujúca bolesť. Nebol som schopný racionálne uvažovať. Bola tam a bola skutočná. Mačka sedela vedľa nej a flegmaticky si olizovala labu.

     „Bože, Bože môj.“ Vydralo sa zo mňa pošepky. Moje telo, ktoré som už neovládal urobilo samo od seba krok vpred, bližšie k tej hroznej veci. Akoby sa ma snažilo ešte viac vydesiť. Približoval som sa a prikrčene zaostroval pohľad na kus mŕtveho tela. Na líci mi pristála chladná  dažďová kvapka. Znovu začínalo pršať. Po chvíli som sa donútil odvrátiť pohľad a rozhliadnuť sa po ulici. Možno by som zazrel nejakých ľudí, ktorý by zavolali pomoc... To som si len tak nahováral a veľmi dobre som si to uvedomoval. V skutočnosti som v kútiku duše dúfal, že ma nik nevidel, čo by mi poskytovalo zadné dvierka pre...čo? naozaj som pomýšľal na útek? Opäť ma zaliala vlna hanby.

     Prikrčený a vystrašený, nielen tým čo som videl ale aj vlastnými myšlienkami, som sa rozhliadal po ulici. Nič sa nezmenilo, všade vládlo ľudoprázdno. Možno by sa mi malo uľaviť, ale nestalo sa tak.