Zlodej príbehov - pokračovanie 7

     Zrazu, akoby niekto vo mne prepol vypínač, moje zmýšľanie nabralo iný, desivý smer. V žilách som pocítil vzrušenie a myseľ mi zaplavili priam perverzné myšlienky. prebehla mnou vlna energie. Pred duševným zrakom sa mi premietalo nespočetné množstvo vymyslených obrazov a scenárov. Videl som temné postavy a obete prosiace o pomoc a zľutovanie. Videl som ich celkom jasne. Videl som krv a nenávisť, počul som praskanie kostí a priam neľudské vrieskanie obetí topiacich sa v oceáne bolesti, šialený smiech vrahov zvierajúcich vražedný nástroj a sekajúcich a sekajúcich a sekajúcich... To som videl. V mojej hlave sa už odvíjalo tucet rôznych príbehov, ktorých vznik podnietil môj nález, a ktorých súčasť samozrejme tvoril. hnusil som sa sám sebe, keď som si uvedomil nad čím premýšľam, no nemohol som si pomôcť, bolo v tom niečo vzrušujúce a opojné. Vedel som však, že toto už nie som tak celkom ja. Zmocňovalo sa ma to. Pohlcovalo ma to a ja som nemal na výber. Túlil som sa ukrytý vo svojom vlastnom tele a bezmocne som sa prizeral ako tá rastúca beštia nado mnou preberá kontrolu. To, čo sa so mnou dialo, bolo odporné, ale nevyhnutné. Na zúfalstvo nebol čas ani miesto.

     V hlave mi vybuchol gejzír bodavej bolesti. Svet pred mojimi očami sa zatriasol a zahalila ho snová hmla. Cítil som, že odchádzam, strácal som vedomie. Iba s vypätím všetkých síl sa mi podarilo premôcť pád do temnoty a znovu na chvíľu ovládnuť svoje telo. Na ulici zahalenej dažďovou záclonou som sa zatackal ako ožran vracajúci sa domov z pitky. Opäť som však nadobudol stratenú rovnováhu. Ruky mi okamžite vystrelili k spánkom. Pocit absurdného vzrušenia bol preč. Vyprchal ako éter a na jeho mieste zostalo len ochabnuté telo napumpované adrenalínom.

     Silná bolesť hlavy mi znemožňovala akékoľvek sústredenie sa. Čo budem robiť? Uvažoval som zmätene. Previnilo som sa obzrel ponad plece, uisťujúc sa, že ma nikto nespozoroval. Čo by sa v tejto chvíli stalo, keby sa táto scéna odohrávala v niektorom z mojich príbehov? Hlavný hrdina by sa pravdepodobne opäť pozrel na miesto, kde predtým ležala mŕtva končatina, ale tá by tam už nebola. Uvedomil by si, že to bola len jeho predstava a s roztrasenými kolenami a hlavou plnou otáznikov by sa stratil v hustnúcej hmle sprevádzaný zvukom vlastných krokov... To bol prvý, jemnejší a poetickejší variant. Ten druhý, drsnejší variant, by bez akejkoľvek poetickosti poskytol hrdinovi hrôzostrašný pohľad na mŕtvu realitu. Nasledoval by šok, skrat, prekročenie hranice...

     Silný poryv vetra zašklbal konármi stromov. Vznikol pri tom zvuk, akoby týmto miestom prechádzala tlupa stenajúcich duchov a mne z toho prebehol mráz po chrbte. Tá ruka, moje zmiešané pocity, dokonca aj počasie, toto všetko budilo dojem úplného šialenstva, ktoré sa môže odohrať len v mysli posadnutého, alebo na filmovom plátne, nie však v skutočnosti. Nie v skutočnom svete. Predsa však som sa díval na tú hrôzu okolo seba, dôkladne sa vyhýbajúc pohľadu na tú...vec.

     Čo sa teraz asi bude diať? Možno by som vedel predpovedať svoje konanie, keby som v minulosti lepšie sledoval svoje mentálne pochody. Cítil som len silnejúcu zbabelosť vytláčajúcu zvedavosť a túžbu po poznaní. Vedel som, že každý pokus preniknúť hlbšie ku koreňom rozlúštenia tejto záhady by bol obdarený len ďalšou trieštivou bolesťou hlavy, o ktorú som rozhodne nestál. Predo mnou sa črtalo len jediné riešenie. Útek.