Zlodej príbehov - pokračovanie 11

     Potrebujem si dať „panáka“, preblesklo mi hlavou. Jednoducho som potreboval urobiť niečo, čím by som otupil svoju myseľ a alkohol bol v tejto situácii tým pravým pomocníkom. Tie myšlienky ma ubíjali. Odvíjali sa prakticky samé od seba a ja som len s hrôzou počúval ich tiché proroctvá. Nechcel som ich počúvať. Vedel som, že tu nie sú z mojej vôle, pretože keby boli, vedel by som ich umlčať. Lenže ony tu stále boli. Počul som tisícky hlasov rozprávajúcich jeden cez druhý, tvoriacich spletenec otázok a odpovedí. Niektorým som rozumel, niektorým zas nie, ale všetky na mňa pôsobili rovnako. Desili ma.

     Potreboval som vypnúť. Potreboval som vo svojej hlave nájsť tlačítko s nápisom „VOLUME“ a ubrať o niekoľko decibelov. Alebo tlačítko s nápisom „POWER“ a celú túto prekliatu vežu, v ktorej poriadne straší, vypnúť. 

     Zabočil som do najbližšej krčmy, ktorá bola poruke. Jej názov som si nevšimol, ale zaregistroval som matné modré svetlo neónu osvetľujúce chodník pred vchodom. Bol som tu prvýkrát. Malá krčmička s barom, pôsobiaca dojmom umierajúceho dinosaura sa halila do príjemného šera. Proste bar ako vyšitý z Hollywoodskych filmov. Anonymné miesto ideálne na anonymnú schôdzku. Všade vládlo ticho, prerušované tichou hudbou vinúcou sa z reproduktorov. Tento bar má svoje slávne časy zrejme už za sebou, pomyslel som si pri pohľade na jediných troch zákazníkov  ticho sediacich pri barovom pulte. Dvaja z nich nehybne sedeli na vysokých stoličkách s hlavami položenými na zložených rukách. Boli na mol. Ten tretí, s úctyhodným pivným mozoľom a strapatými vlasmi si jednou rukou majetnícky pridržiaval pohár s pivom a v druhej držal cigaretu. Pozeral televízor. Pri tomto pohľade som pochopil, že tento podnik má už nejaký ten rôčik za sebou a teraz melie z posledného. Bolo mi na prvý pohľad jasné, že jediným zdrojom príjmu sú tu „stály zákazníci“ ochotne utrácajúci aj posledné peniaze za svoju dennú dávku alkoholu. Obyčajný pajzel, ale v tejto chvíli mi to bolo jedno. Potreboval som dočasný únik z reality a toto miesto mi ho dokázalo poskytnúť.

     Za barom stál postarší čašník, vedúci a majiteľ v jednom. Na rozdiel od troch ožranov na druhej strane pultu pôsobil prekvapujúco dôstojne a inteligentne. Napriek tomu tu akýmsi zvláštnym spôsobom patril. Bol neoddeliteľnou súčasťou tohto miesta. Jeho dušou, dalo by sa povedať.

     Chvíľu som postál pri vchodových dverách obzerajúc si vnútro krčmy. Dvere za mnou sa nehlučne zatvorili. Čašník za pultom unavene zodvihol pohľad, premeral si ma modrými očami a potom sa bez záujmu vrátil k umývaniu pohárov. Nikto ďalší mi už nevenoval pozornosť.