Výlev

 monológ (sám zo sebou smerom k milovanej)

... vieš ľudia sú rôzni, jedni sú tuční, iní chudí, jedni sú ľaváci, iní zas praváci... niekto povie všetko, iný nevie hovoriť... všetko je rôzne, a ako vravievam, všetko je z detailov, celý svet, celý vesmír všetko, aj my...a tie malinke detaily nás neustále ovplyvňujú...každý náš krok, milimeter po milimetri, je to ako keby nás prenasledovali, len rozdiel je v tom, že oni vždy stoja pred nami.

Nooo z toho vyplýva, že na všetko čierne sa nájde biele...a tam kde sa pozriem všade vidím detaily, pretože všetko analyzujem, tie sa potom nalepia na moje nervové dráhy a tam vyčkávajú...čakajú na tu správnu chvíľu, napr. takú aká je dnes...a potom sa zobudia a za trest si vo mne robia žúrku...prečo za trest? (určite ti to napadne) ... no pretože, oni sú to čierne a ja som našiel to biele a všade tam, kde som komu pomohol, som vzal to čierne, čo je teraz vo mne... a teda pomsta je sladká ako sa vravieva a mňa trápia spomienky... nie jednoduché, nie komplikované, len také jednotlivé útržky, výlevy pamäte... nie som egoista zahľadený do seba, som mierny introvert, väčšinou pri cudzích ľuďoch, no keď sa pohybujem v spoločnosti, v ktorej som ako doma, som extrovert... verím vo všetko a v nič... stále mnou blúdi otázka... čo ak? Áno, dve slová, čo ak?... je to jednoduché? ... NIE TO VOBEC NIE JE... a prečo? No lebo ono sa to riadi samo, nepodlieha to ničomu... je to explózia sama o sebe, sama a bezpríčinná... jediná možnosť ako zabudnúť, ako to dať von, ako sa toho zbaviť, tá jediná malinka kvapka v mori nádeje, ten maličký ostrovček slobody, je nadmerná fyzická aktivita...

... no a dnes mam jeden z tých dni, kedy vo mne prší...